Výhrady rozumu k výhrade svedomia
I. Tomo
(Biologický ústav LF UK Bratislava)
Zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou (Status Civitatis Vaticanae po latinsky a Stao della Cittá del Vaticano po taliansky, čiže pápežský štát) o práve uplatňovať výhrady zo svedomia vyvoláva mnohé pochybnosti, nielen v odbornej ale aj širokej laickej verejnosti. Slovensko na základe ústavy je sekulárny štát a tak sa neviaže na žiadne náboženstvo ani ideológiu, ako predtým bola vedúca úloha komunistickej strany. Prijatím takejto zmluvy a jej ďalšieho ustanovenia a dodatkov by došlo k porušeniu práv tých občanov, ktorí nemajú s katolíckou cirkvou vôbec nič spoločné.
Medzinárodný tým právnikov z krajín Európskej únie, poverený Európskou komisiou, podrobil návrh tejto zmluvy tvrdej kritike. Prijatie tejto kontroverznej zmluvy by znamenalo porušenie viacerých medzinárodných zmlúv a dohovorov, ktoré je Slovensko povinné plniť. Zatiaľ sa diskusia skôr obmedzovala na posúdenie právnych dopadov a nesústredila sa na odbornú stránku. Vopred treba konštatovať, že odborníci jasne vyjadrujú názor, že táto zmluva je zbytočná, lebo podstatné časti, ktoré by mala zaručovať, už zaručujú naše zákony a dohovory. Zmluva okrem toho je vo viacerých bodoch neprijateľná.
Jednou zo sporných otázok je problematika ľudskej reprodukcie. Zmluva odporuje smernici EU o rovnakom prístupe mužov a žien k službám a tovarom lebo prístup k reprodukčnému zdraviu skôr potrebujú a využívajú ženy. Neprípustné sú názory na možnosti plánovania rodičovstva, ktoré súvisí so zavedením hormonálnej antikoncepcie, výkonu interrupcií a možnosti umelého oplodnenia. Zmluva sa nedotýka štátom garantovaného práva ženy ísť na potrat.
Dnes napríklad v nemocnici v Trstenej nedostane takáto žena zdravotnícku starostlivosť. Štát v takýchto prípadoch je povinný zabezpečiť dotknutej, ktorej odmietli výkon interrupcie, umelého oplodnenia, alebo hormonálnej antikoncepcie, použiť právne prostriedky to napadnúť.
Nepochopiteľné sú výhrady Vatikánu k uplatneniu hormonálnej antikoncepcie, hoci ju objavil a do praxe zaviedol oddaný katolík, profesor Harvardskej univerzity J.Roch, v roku l958. Metóda, ktorú objavil, znamenala nádej pre mnohé rodiny aj krajiny tretieho sveta, kde vzhľadom na populačnú explóziu, spojenú s hladom a vysokou mortalitou najmä detí, regulácia pôrodnosti bola nanajvýš aktuálna. Preto bolo veľkým sklamaním, keď ju vo svojej encyklike pápež Pavol VI. v roku l968 úplne zavrhol. Tento spiatočnícky postoj katolíckej cirkvi nerešpektovali v mnohých prevažne chudobných katolíckych krajinách Latinskej Ameriky a rovníkovej Afriky. Dokonca do plnenia programu plánovaného rodičovstva sa zapojili aj kňazi a radové sestry. Tak zavedením tejto metódy bola znížená pôrodnosť v Mexiku v 60.- 70. rokoch minulého storočia z 3,4 na 1,7 percent.
Vo vyspelých krajinách niektoré ženy pristúpili k hysterektómii z náboženských dôvodov, iným bola hormonálna antikoncepcia predpísaná ako terapia pri liečbe menštruačného cyklu. Príkladom škodlivosti náboženského fanatizmu sú moslimské krajiny, kde nie sú ojedinelé uvádzané opakované potraty v anamnéze týchto žien, ktoré majú zakázané používať hormonálnu antikoncepcia, ale na druhej strane využívajú iné indikácie na legalizáciu potratov, ktoré ohrozujú ich život.
Veľmi závažný je názor katolíckej cirkvi, že interrupcie je treba úplne zakázať, a to z toho dôvodu, že už embryonálna bunka je živý organizmus. Interrupčný zákon v USA uzákonili v roku 1973 a odvtedy sa diskutuje medzi dvomi tábormi o opodstatnenosti prerušenia gravidity. Niektorí odporcovia legálnosti prerušenia gravidity v odôvodnených prípadoch dokonca odmietajú prerušenie aj v prípadoch incestu, alebo znásilnenia maloletých dievčat a žien. Práve v USA vyše 60 percent tehotných budúcich mamičiek, väčšinou mladistvých, uvádza, že k otehotneniu došlo ich pohlavným zneužitím.
Ani najzarytejší odporcovia potratu nemôžu odmietnuť tzv. nepriame prerušenie gravidity v dôsledku zdravotných indikácií. Potom by však nemali byť problémy v súvislosti nielen so zdravotnými dôvodmi ako je HIV pozitivita, drogová závislosť, kontakt s teratogénmi, ale aj v súvislosti so sociálnymi príčinami, ako sú asociálne rodiny, mladiství finančne závislí partneri, osamelé matky, nezamestnaní a pod.
Aké dôsledky má zákaz legálnych interrupcií, ukázali skúsenosti z minulosti v Rumunsku. Po jeho zavedení síce nastal vzostup pôrodnosti, no súčasne zaznamenali aj prudký nárast úmrtnosti tehotných žien v dôsledku kriminálnych potratov, ktoré boli robené mimo zdravotníctva rôznymi babicami a anjeličkárkami. V susednom Poľsku bol zákaz interrupcií uzákonený v roku l997, kde bola zároveň zakotvená právna ochrana života ženy, ochrana vyvíjajúceho sa plodu a znásilnených dievčat a žien. Počet interrupcií sa celkovo síce znížil, ale prudko stúpol počet ilegálnych pokútnych kriminálnych potratov a zvýšila sa potratová turistika do krajín s liberalizovaným prístupom k prerušeniu tehotenstva. V katolíckom Írsku, kde zákon o zákaze interrupcií platí od roku l992, okrem indikácie na potrat v prípade ohrozenia života ženy nie sú povolené výnimky, napriek tomu sa priemerne vykoná ročne približne 6000 interrupcií. V dôsledku platnosti tohto zákona však stúpol počet sebevrážd tehotných.
Od januára tohto roku v súvislosti s výhradou svedomia sa rozbehla vášnivá diskusia v 14 štátoch USA, dôvodom je odmietanie lekármi a lekárnikmi podať určité prostriedky ochrany proti počatiu. V jednej lekárni v štáte Wisconsin odmietol vydať lekárnik matke štyroch detí postkoitálnu antikoncepciu -,,tabletku po“, odvolávajúc sa na výhrady svedomia. Pritom počas pohlavného styku s manželom sa im roztrhol kondom. Núdzová tabletka sa bežne do 72 hodín po nechránenom sexuálnom styku používa bežne aj u nás.
Mnohí si totiž mýlia tabletku po s potratovou tabletkou RU 486, ktorá má schopnosť z tela vypudiť už počatý vyvíjajúci sa plod.
Vážnou otázkou, ktorá trápi mnohé manželské páry, je ich neplodnosť. Najnovšie vedecké poznatky dávajú aj im šancu využitím metód asistovanej reprodukcie. Takýchto detí zo skúmavky na svete sú tisíce, a sú dôkazom toho, že veda môže slúžiť človeku v tak závažných otázkach, ako je vznik nového jedinca. Etické problémy v súvislosti s umelým oplodnením a asistovanej reprodukcie sú dosť špecifické. Dotýkajú sa problematiky darcovstva spermií, manipuláciami s embryami a možnosti donosenia plodu nebiologickou gestačnou matkou.
Podobne je to v prípadoch voľby pohlavia plodu a preimplantačnej genetickej diagnostiky a terapie, ktorá je dnes súčasťou komplexnej starostlivosti o matku a dieťa. V prípade genetickej záťaže v rodine sú tieto metódy neoceniteľné, sú však spojené so selekciou embryí, keď zo štyroch hodnotených sa vyberie najvhodnejšie, chorým sa odoprie možnosť narodiť sa. V takýchto prípadoch ochrana života je nedeliteľná, prípadné choroby alebo znížená kvalita ho nemôže obmedziť. Manipulácie s embryonálnymi a kmeňovými bunkami sú súčasťou výskumu v oblasti nielen genetických manipulácii, ale aj predklinických a klinických odborov, ktoré priamo súvisia s liečbou, prípadne náhradou určitých častí orgánov a tkanív ľudského tela a uplatnenia klinickej genetiky. Etické a morálne aspekty treba brať do úvahy pri prenatálnej genetickej diagnostike. Táto sa často chápe nielen v cirkevných kruhoch ako prostriedok selekcie ťažko geneticky postihnutých jedincov. Treba však vidieť predovšetkým pozitívny efekt pri potvrdení prevažnej väčšiny zdravých plodov u žien v riziku, ktoré by sa bez využitia týchto progresívnych metód rozhodli prerušiť graviditu. Pre prenatálnu diagnostiku na účel voľby pohlavia plodu zostáva iba jediná genetická indikácia – riziko choroby prenášané cez X chromozóm, to znamená prenos patologického génu zo strany matky. Pri dôkaze ťažkej poruchy u postihnutého plodu s vysoko rizikovou prognózou o jeho ďalšom osude rozhoduje výlučne budúca matka.
V odbornej literatúre je opísaných mnoho prípadov rodín a matiek, ktoré aj v prípade, že je dokázané, že sa im narodí ťažko poškodený jedinec, ktorý bude celý život odkázaný na pomoc iných, ho donosia a starajú sa oň. V takýchto prípadoch je zodpovednosť jednoznačne na rozhodnutí matky, i keď často tieto pohnútky vyplývajú z hlbokej viery a nemajú racionálny základ. V každom prípade sú lekármi rešpektované. Z týchto príkladov je jasné, že etický kódex lekára a zdravotníckych pracovníkov zahrňuje mnohé ustanovenia, ktoré sa plnia aj bez spomínanej zmluvy s Vatikánom.
Genetická konzultácia má absolútne nedirektívny charakter a rešpektuje slobodné rozhodnutia konzultujúceho. Ak by bola výhrada svedomia nadradená vyššiemu etickému kódexu a Hippokratovej prísahe, mohlo by sa stať, že z týchto pohnútok by lekár nemusel informovať rodinu o vysokom riziku, čo by mohlo viesť v prípade rodičov, ktorí výhradu svedomia neuznávajú, k súdnym sporom v prípade, ak by dieťa bolo nechcené.
Z praktického hľadiska pri rešpektovaní výhrad svedomia v nemocniciach kde je riaditeľ aj primár gynekologického oddelenia veriaci katolík a bude sa pridržiavať zmluvy, môže zakázať výkon interrupcie, podávanie hormonálnej ochrany pred otehotnením a tiež asistovanú reprodukciu. Z hľadiska svetského práva porušia tým medzinárodný dohovor o voľnom prístupe k zdravotníckym službám bez rozdielu náboženskej orientácie.
Len ťažko si vieme predstaviť ako by sa mohli uplatňovať najnovšie poznatky vedy v medicínskej a vedeckej praxi, ak by bola prijatá spomínaná zmluva. Určite jej aplikácia by nebola v prospech dnešného človeka a generácií, ktoré prídu po nás. Problém je v tom, že zmluva – zákon, ktorý sa dnes tvári ako diskriminačný voči veriacim, sa môže po čase obrátiť proti nim, najmä vďaka nevedomosti aj zaslepenosti svojich tvorcov.
Adresa autora:
Doc.RNDr.Igor M.Tomo,CSc,MPH
predseda Slovenskej biologickej spoločnosti SAV
Biologický ústav LF UK Bratislava, Sasinkova 4