Z Katedry výchovy k zdraviu a medicínskej pedagogiky Fakulty verejného zdravotníctva Slovenskej zdravotníckej univerzity. Vedúci katedry: Prof. MUDr. Ladislav Hegyi, DrSc.)
Starostlivosť o zdravie sa rozvíjala ako starostlivosť individuálna, poskytovaná pacientovi priamo lekárom, a starostlivosť kolektívna, poskytovaná spoločnosťou, teda štátom, celej populácii. Kým individuálna starostlivosť sa stala náplňou klinickej medicíny, kolektívna starostlivosť položila základy verejnému zdravotníctvu. Verejné zdravotníctvo sa od začiatku vyvíjalo ako multidisciplinárny odbor, vychádzajúci najmä z poznatkov hygieny, epidemiológie infekčných chorôb, výchovy k zdraviu a sociálnej medicíny.
Prvopočiatky liečiteľstva možno podľa historikov datovať do obdobia zhruba spred pol milióna rokov. Predkovia človeka sa bránili proti následkom úrazov a chorobám jednoduchými opatreniami, ktoré si neuvedomovali. Išlo o inštinktívne jednoduché liečiteľstvo, väčšinou o osobnú, individuálnu ochranu (1,2).
Homo sapiens, žijúci približne pred stotisíc rokmi, už uplatňoval i niektoré účelne vykonávané liečiteľské zásahy, opierajúc sa o prírodné zdroje, rastliny, ústroje zvierat. Rodilo sa prírodné racionálne liečiteľstvo, súčasne sa rozmáhalo i kultovo-magické liečiteľstvo, zjavujú sa prví liečitelia. Až po niekoľkých tisícročiach sa formuje lekárstvo ako veda založená na skúmaní ľudského tela a podmienok zdravia (1).
Z archeologických vykopávok poznáme vodovody, kanalizácie, kúpele, ktoré hovoria o vysokom stupni rozvoja hygienickej kultúry a starostlivosti o zdravie ľudí. V starovekom Egypte kládli veľký dôraz na osobnú čistotu. V súlade s tým je indická rada: „Človeče, teplý kúpeľ, čerstvé mlieko, mladé dievča a striedmo požívaná tučná strava svedčia tvojmu zdraviu“.
V antickej Sparte patrilo k základom výchovy otužovanie. Hippokrates (460 – 370 p. n. l.) , ktorý vošiel do histórie ako otec medicíny, a ktorému sa pripisuje známe dielo „Corpus Hippocraticum“, zdôrazňoval význam prostredia pre zdravie a chorobu človeka a bol zástancom hygienických opatrení v boji proti chorobám. Hippokrates je považovaný za zakladateľa ekologicky ponímanej epidemiológie (3). V antickom Ríme, sa spolu s kultúrou a vedou, rozvíjalo i zdravotníctvo. Opieralo sa o zákon tzv. 12 tabúľ (450 pred. N. l.), ktorý obsahoval hygienické predpisy o pochovávaní a spaľovaní mŕtvych v vnútri mesta, o zákaze piť vodu z rieky a pod. Vybudované boli rozsiahle stavby – vodovody, kanalizácie, verejné kúpele. Hygienický dozor nad vodovodmi a tržnicami vykonávali osobitne na to určení úradníci – tzv. Edilovia (lat. aedilis)(4,5 ).
V starovekých spoločenských poriadkoch sa zdravotno-výchovné poučenia týkali predovšetkým hygieny, výživy a životosprávy. Viaceré zachované a dostupné spisy mali zdravotno-výchovné zameranie. Napr. známy Hippokratov spis o dietetike, v ktorom poukazuje na to, že pohodu a zdravie človeka výrazne ovplyvňuje jeho okolie, predovšetkým vzduch, voda a spôsob života. Asklepiades propagoval gymnastiku. Diokles z Euboie pripisoval význam každodennej starostlivosti o ústnu dutinu a o zuby. Najvýznamnejší rímsky lekár Galenos (129-199) vo svojom diele „De sanitate tuenda“, o. i. zhrnul poznatky o medicíne, hygiene a životospráve. Odporúčal ľahkú a výživnú stravu, pohyb na čerstvom vzduchu, ranné telesné cvičenia, pravidelné kúpele a masáže. Grécky lekár Diokles z Karystu zhrnul všetky dovtedy známe pravidlá správnej životosprávy. Tieto pravidlá ostali platné i v ďalších storočiach a v zásade nestratili na aktuálnosti ani dnes (5).
Ali Abu Ibn Sina (Avicenna) (980-1037) (4) vytvoril svojim „Canon medicinae“ základ stredovekej medicíny. Predpokladal, že nákazy spôsobujú ľudským okom neviditeľné živočíchy. Pozoruhodným spôsobom vystihol vplyv strachu (stresu) na ľudské zdravie.
Koncom 1. tisícročia nášho letopočtu vznikla v juhotalianskom meste Salerne lekárska škola, v ktorej významné miesto vo výučbe patrilo hygiene a správnej životospráve. Tu vznikla známa zdravotno-osvetová báseň „Salernské pravidlá zdravia“ (Regimen sanitatis salernitanum), ktorú postupne preložili do mnohých jazykov (5,6).
Girolamo Fracastoro (1478-1553) z Verony vo svojom diele „De contagione et contagiosis morbis“ (1546) osvetlil pojem nákazy a vyslovil teóriu o šírení epidemických chorôb.
John Graunt (1620-1674), William Petty1623-1687) a Edmund Halley (1656-1742) sú zakladateľmi zdravotníckej štatistiky, ktorá umožnila presnejšie poznanie zdravotného stavu obyvateľstva. Zostavili tiež úmrtnostné tabuľky.
Bernardino Ramazzini (1633-1714) (5,7) vo svojom diele „Úvahy o chorobách remeselníkov“ zovšeobecnil pozorovania svojich predchodcov. Vytvoril tým zásady preventívnej medicíny, ktoré pretrvali niekoľko storočí. V roku 1646 vydáva Ján Weber, lekárnik v Prešove, knižku „Amuletum“ – to jest zpráwa krátká a potřebná o moru, jakýchby prostředků náležitých y zdravj y nemocnj v čase moru užiwati měli, učinena od Jana Webera, apatikáře Pressowského (1).
Gerhard van Swieten (1700-1772) pôsobil na dvore Márie Terézie a bol autorom mnohých reforiem v oblasti starostlivosti o zdravie a vytvoril predpoklady pre právny základ štátnej zdravotnej správy a vznik zdravotnej polície. Koncom 18. storočia sa predmet Zdravotná polícia začal prednášať na univerzitách ako tzv. štátne lekárstvo. Na základe jeho prác vydala Mária Terézia v roku 1770 generálny zdravotný poriadok pre celú monarchiu.
Johann Peter Frank (1754-1821), nemecký lekár a profesor medicíny v Pávii a potom vo Viedni, položil vedecké základy náuky o zdravotnej polícii, ktorá bola predchodcom sociálnej hygieny a sociálneho lekárstva. Jeho šesťzväzkové dielo „Systém dokonalej lekárskej polície“ vycházalo z myšlienky, že sociálne faktory sú rozhodujúce pre vznik poruchy zdravia (8). Edward Jenner (1749-1823) objavil a v roku 1798 uviedol do praxe očkovanie proti kiahňam (9). Zacharias Gottlieb Huszty (1754-1803), bratislavský mestský lekár, bol spoluzakladateľom náuky o zdravotnej polícii.
V Rakúsko-uhorskej monarchii boli niektoré zdravotnícke otázky upravované špeciálnymi normami, napr. zákonom č. 89/1885 o boji proti pohlavným chorobám, výnosom Ministerstva vnútra č. 29 949/1902 o boji proti tuberkulóze, výnosu Ministerstva vnútra z roku 1891 o ochrannom očkovaní proti kiahňam a pod.
Na Slovensku platil Zákon č. XIV z roku 1876, ktorý upravoval v širokom rozsahu celý rad otázok zdravotníctva, okrem iného aj ochranné očkovanie. Mal dve hlavné časti a 176 paragrafov. Prvá časť sa zaoberala otázkami verejného zdravotníctva, druhá časť riešila úpravy v oblasti zdravotníckej služby v obciach a v ústredí. Druhá časť sa zameriavala na činnosti v záujme ochrany zdravia obyvateľov. Niektorí z nich pojednávali o čistote životného prostredia, vrátane ovzdušia a vody, ako aj o otázkach verejnej hygieny. Nariadilo sa zabezpečiť čistotu miest, potravinárskych obchodov a najmä výsekov mäsa. Živnostníci si museli zadovážiť svedectvo úradného lekára o zdravotnej vhodnosti potravín. Veľký dôraz sa kládol na ochranu detí predškolského veku a ochranné očkovanie. Tento zákon bol na svoju dobu veľmi pokrokový v porovnaní so zákonodarstvom ostatných európskych krajín. Jeho prínosom oproti predchádzajúcim úpravám bola skutočnosť, že sa usiloval problematiku zdravotníctva riešiť komplexne a v podstate sa mu podarilo obsiahnuť celú oblasť verejného zdravotníctva (5,10). Nemenej významným zákonom bol v tomto období protiepidemický zákon č. 67/1913 a naň nadväzujúce nariadenie ministerstva vnútra, vydané po dohode s ministrom obchodu č. 103/1914 o oznamovaní prenosných chorôb (11).
William Farr (1807-1883), anglický lekár, bol zakladateľom modernej zdravotníckej štatistiky. Jeho správy boli podnetom k mnohým reformám. Termín „sociálne lekárstvo“ sa po prvý raz objavil v roku 1848. Francúzsky lekár Jules René G. Guérin otvoril vo svojom časopise Gazette médicale de Paris aktuálny stlpec, nazvaný „Médecine Sociale“. Názov mal výstižnejšie charakterizovať a nahradiť doteraz používané názvy ako „police médicale“, hygiéne publique“ a „médecine légale“.
Rudolf Virchow (1821-1902) je autorom celulárnej patológie. Ovplyvnil medicínu celej druhej poloviny 19. storočia. Rozvinul koncepciu sociálnej epidemiológie. V roku 1848 navrhol vo svojom časopise Die Sozialreform, v súvislosti s pojmom Soziale Medizin, zriadenie ministerstva zdravotníctva (Ministerium f. Öffentliche Gesundheitspflege). Podčiarkol význam sociálnych reforiem pre zdravie obyvateľstva a povinnosť spoločnosti chrániť zdravie všetkých svojich členov (12).
Alfred Grotjahn (1869-1931) vydal v roku 1912 knihu „Sociálna patológia“, ktorá položila teoretický základ sociálnej hygieny, teda vlastne sociálneho lekárstva.
Po 1. svetovej vojne začali vznikať ústavy sociálneho lekárstva pri lekárskych fakultách. K prvým patrí ústav v Utrechte (1918), v Berlíne (1920), v Nancy (1920), v Brne (1922) a v Prahe (1335).
Po 2. svetovej vojne sa prudko zvýšil počet ústavov zaoberajúcich sa bio-sociálnou problematikou. Už v roku 1950 existovalo viac ako 50 definícií sociálneho lekárstva. Historik G. Rosen (1963) napísal, že „sociálne lekárstvo má dva aspekty: deskriptívny a normatívny. Ako popisná veda študuje sociálne a medicínske podmienky špecifických skupín ľudí a stanovuje príčinné vzťahy, ktoré existujú medzi týmito podmienkami. Ako normatívna veda stanovuje štandardy pre rôzne populačné skupiny a navrhuje opatrenia, ktoré by slúžili k dosiahnutiu stanovených noriem“.
Súbežne so sociálnym lekárstvom sa vyvíjala hygiena, ktorá bola v anglosaských zemiach nazývaná „Public Health“. Tento termín sa začal používať okolo roku 1840 pre zdravotnícke zákonodárstvo a sanitárne opatrenia na podporu zdravia sociálne slabých vrstiev obyvateľstva.
Vznik hygieny, ako vedeckej disciplíny, bol reakciou na zdravotné problémy súvisiace s prudkým nástupom priemyselnej revolúcie v 19. storočí. Rovnako dôležitým činiteľom bol rýchly rozvoj prírodných vied, ktoré mohli poskytnúť metódy skúmania nevyhnutné pre vedeckú a rutinnú prácu. Hygiena sa stala samostatným lekárskym odborom v 2. pol. 19 storočia a začala sa na európskych univerzitách vyučovať ako samostatný predmet. Za zakladateľa odboru považujeme Maxa von Pettenkofera (1818-1901), ktorý sa stal prvým profesorom hygieny v Mníchove v roku 1865. Pettenkofer zaviedol objektívne vyšetrovanie faktorov prostredia a hodnotenie ich vzťahu k zdraviu, zaslúžil sa tiež o vypracovanie prvých hygienických limitov, ktoré sa stali základom pre zdravotné zabezpečenie pitných a odpadových vôd, pôdy, ovzdušia a potravín. Po 2. svetovej vojne sa obsah odboru Public Health začal rozširovať o populačné a zdravotno-výchovné aspekty.
Profesor sociálneho lekárstva na Pražskej lekárskej fakulte, Hynek Pelc, charakterizoval už v roku 1935 verejné zdravotníctvo ako úsek verejnej správy, ktorý uplatňuje poznatky hygieny a sociálneho lekárstva.
Pred približne štvrťstoročím sa začalo hovoriť o novom pojme New Public Health, ktorý znamenal príklon k hodnotám, propagovaným v roku 1848, spájaným s názvom „Öffentliche Gesundheitspflege“, čiže verejným zdravotníctvom, ktoré zdôrazňovalo vládnu zdravotnú politiku, potrebu vedeckého výskumu sociálnych a ekonomických faktorov na utváranie zdravia populácie a boj proti chorobám nielen lekárskymi, ale i spoločenskými prostriedkami. New Public Health zároveň kritizuje prílišný dôraz kladený na financovanie a manažment, neuváženú privatizáciu a snahu trhu o ekonomický rast za každú cenu. Public Health, existujúci v súčasnej dobe v anglosaských zemiach, je blízky našej hygiene. Tu sa kritizuje jeho experimentálny a laboratórny charakter, dominancia fyzikálno-chemických rizikových faktorov, nedocenenie vplyvu socio-ekonomického prostredia na zdravie populácie a spoliehanie na verejné protiepidemické opatrenia.
V roku 1952 prijala komisia expertov WHO adaptovanú definíciu C.E.A. Winslowa z roku 1923: „Public Health je veda a umenie o prevencii chorôb, predlžovaní života, rozvoji telesného a duševného zdravia a o efektívnosti cestou organizovaného úsilia spoločnosti“. Súčasná definícia verejného zdravotníctva vychádza z definície, ktorú vypracovala Achesonova komisia pre otázky budúceho rozvoja verejného zdravotníctva v roku 1988 pre potreby Európskeho spoločenstva.
V koncepcii verejného zdravotníctva pre SR (1997), ktorej návrh vypracovala Škola verejného zdravotníctva v Bratislave, sa píše: „Verejné zdravotníctvo je multidisciplinárny vedný odbor, zaoberajúci sa zdravím populácie a spôsobmi, ako predchádzať chorobám, predlžovať život a posilovať zdravie prostredníctvom organizovaného úsilia spoločnosti“.
Názov VEREJNÉ ZDRAVOTNÍCTVO (uvedený v UNESCO klasifikácii vedných a študijných odborov pre členské štáty Rady Európy) je všeobecne zaužívaný a vo svetových jazykoch má tieto podoby:
- anglický jazyk: PUBLIC HEALTH
- francúzsky jazyk: SANTÉ PUBLIQUE
- ruský jazyk: OBŠČESTVENNOJE ZDRAVOOCHRANENIE
- španielský jazyk: SALUD PÚBLICA
Ako samostatný študijný odbor je verejné zdravotníctvo uvedené v materiáli, vydanom United Nations Educational, Scientific and Cultural Organization, ED/BIE/CONFINTED 45/6, July 1996: International Standard Classification of Education-ISCED-revised version II., na str.23.
Hlavné úlohy odboru boli vypracované v súlade s materiálom WHO: Training in Public Health, Strategies to Achieve Competences. Public Health Dialogue Series No.2, WHO/EURO, apríl 1994, s. 64-68.
Hlavné úlohy verejného zdravotníctva ako odboru vyjadrujú skutočnosť, že zodpovednosť za zdravie populácie nie je viazaná výlučne na rezort zdravotníctva, ale je celospoločenskou záležitosťou. Verejné zdravotníctvo sa nezaoberá len zdravou populáciou, a teda výlučne primárnou prevenciou, ale i časťou populácie s narušeným zdravím a dáva podnety na smery rozvoja zdravotnej starostlivosti a na prijímanie opatrení v zmysle sekundárnej a terciárnej prevencie. Verejné zdravotníctvo nemožno chápať len ako výkonnú časť organizačného systému zdravotníctva, pretože riadiacu činnosť realizuje na základe analýzy skutočnosti a na základe spätnej väzby vytvára nové modely starostlivosti a nové možnosti zásahov do ovplyvnenia zdravia populácie.
Verejné zdravotníctvo sa uplatňuje najmä na úseku verejnej správy a pri riadení zdravotníckej starostlivosti a zdravotníckej praxe. Plní úlohy v oblasti výchovy, výskumu a informácií a podieľa sa na koncepčnej a programovej činnosti. Jeho hlavné úlohy sú tesne zviazané so základnou filozofiou stratégie SZO "Zdravie pre všetkých“, ktorá sa opiera predovšetkým o primárnu zdravotnícku starostlivosť a podporu zdravia, rovnosť, medzirezortný prístup a účasť verejnosti. Vychádzajú z koncepcie štátnej politiky ochrany zdravia vrátane štátnej zdravotnej politiky a liekovej politiky. Verejné zdravotníctvo pomáha vytvárať teoretické zásady a odborné podklady k formulovaniu štátnej zdravotnej politiky a zároveň túto politiku realizuje.
Keďže je verejné zdravotníctvo multidisciplinárny odbor, na jeho náplni sa prirodzene podieľa celý rad disciplín, ako sú: medicína, a to najmä epidemiológia, sociálna a preventívna medicína, rehabilitácia, hygienické odbory, ďalej farmácia, zdravotnícka štatistika a zdravotnícka informatika, zdravotnícky manažment, psychológia zdravia, medicínska pedagogika, ošetrovateľstvo, výchova k zdraviu, zdravotnícke právo, ďalej matematika, demografia, metodológia, história, ekonómia, sociológia, humánna biológia, zdravotnícke inžinierstvo, ekológia, meteorológia a hygiena životného prostredia, architektúra, filozófia, lingvistika, politické vedy a etika.
Verejné zdravotníctvo sa uplatňuje najmä v podpore zdravia v jednotlivých rezortoch spoločnosti, v plánovaní a manažmente vo verejnom zdravotníctve, v riadení zdravotnej a sociálnej a enviromentálnej politiky, vo vyučovaní zdravotníckych vied a verejného zdravotníctva, v epidemiologickom a enviromentálnom výskume, vo farmakoepidemiológii, monitorovacích systémoch, zdravotníckej informatike, vo vypracovávaní strategických projektov a vyhodnocovaní zdravotníckych služieb, v primárnej zdravotníckej starostlivosti, v zdravotníckom poradenstvo a výchove k zdraviu a v zdravotníckej etike.
Prvá Škola verejného zdravotníctva (ŠVZ) na Slovensku vznikla v roku 1991 (13). Prvý oficiálny kontakt s Asociáciou škôl verejného zdravotníctva v Európe (ďalej ASPHER) nadviazali záujemcovia o vytvorenie takejto školy u nás ešte v roku 1979. Odvtedy sa zúčastňovali na zasadnutiach Valných zhromaždení ASPHER a mali možnosť spolupracovať s tzv. „task force“, čo bola skupina záujemcov o budovanie takýchto škôl vo svete. Na zriaďovaní ŠVZ na Slovensku sa podieľala cennými radami a pomocou při školení pedagógov Svetová zdravotnícka organizácia. Významnú úlohu pri tom hral najmä projekt EUROHEALTH.
Riadením prípravných prác na založenie školy poveril minister zdravotníctva SR Alojz Rakús profesora MUDr. Ladislava Badalíka, DrSc. Prof. Badalík spolu so skupinou odborníkov potom definovali ciele školy, zvolili jej optimálny názov, vypracovali organizačnú štruktúru, stanovili edukačnú stratégiu a vypracovali varianty programu. Táto práca prebiehala formou série brainstormingov, ktorých predbežné výsledky boli konzultované s pracovníkmi Regionálnej úradovne SZO.
ŠVZ vznikla na báze vtedajšieho Inštitútu pre ďalšie vzdelávanie pracovníkov v zdravotníctve, dnešnej Slovenskej zdravotníckej univerzity ako osobitná časť jej štruktúry. V septembri 1992 bola medzi MZ SR a Regionálnou úradovňou SZO v Kodani uzatvorená dohoda o spolupráci při plnení niektorých prioritných úloh programu EUROHEALTH. Jednou z vybraných úloh bolo posilňovanie budovania ŠVZ v Bratislave. V programovom manažmente dominuje štúdium Master of Public Health (ďalej MPH), ktoré v súčasnosti existuje ako trojročné prerušované štúdium. Dôležitým medzníkom v dejinách ŠVZ bola tzv. Peer review mission, ktorá sa uskutočnila na jeseň v roku 1993, kedy na požiadanie vedenia školy návštivila ŠVZ skupina odborníkov pre vzdelávanie a výskum vo verejnom zdravotníctve. V skupine boli zástupcovia SZO, ASPHER, a EHMA ( Európska asociácia zdravotníckych manažérov).
Dňa 1. 9. 2002 bola založená Slovenská zdravotnícka univerzita v Bratislave. Medzi jej 3 fakulty patrí aj Fakulta verejného zdravotníctva (FVZ), ktorá vznikla z pôvodnej Školy verejného zdravotníctva. V súčasnej dobe má fakulta tieto katedry: Katedru riadenia, Katedru hygieny, Katedru epidemiológie, Katedru hygieny práce, Katedru teoretických disciplín, Katedru komunitnej medicíny a Katedru výchovy k zdraviu a medicínskej pedagogiky. S fakultou úzko spolupracujú najmä Katedra medicínskeho práva, Katedra medicínskej informatiky, Katedra medicínskej sociológie a Katedra medicínskej etiky. Prvou dekankou FVZ sa stala prof. MUDr. Margaréta Šulcová, CSc.
Fakulta verejného zdravotníctva realizuje výučbu na bakalárskom, magisterskom a doktorantskom stupni a v oblasti postgraduálneho vzdelávania je jej najvýznamnejšou pedagogickou aktivitou trojročné externé štúdium Master of Public Health. Okrem už predtým spomenutých úloh patrí k najdôležitejším činnostiam fakulty vytváranie teoretických podkladov pre tvorbu štátnej zdravotnej politiky a výchova špičkového zdravotníckeho manažmentu.
Napriek vývoju, trvajúceho stáročia, je verejné zdravotníctvo moderným vedným medicínskym odborom, ktorý výraznou mierou prispieva k zachovaniu a zlepšeniu zdravia populácie.
1. BENIAK, M.: Fragmenty z dejín zdravotnej výchovy na Slovensku. Bratislava : Ústav zdravotnej výchovy, 1993, 48 s. ISBN 80-7159-030-4
2. JUNAS, J., BOKESOVÁ-UHEROVÁ, M.: Dejiny medicíny a zdravotníctva. Martin : Osveta, 1985, 568 s.
3. WEISSER, U.: Hippocrates, Galen. In: Klassiker der Medizin 1. (D.v. Engelhardt, F. Hartmann –ed.), München: Oscar Beck, 1991, s. 11-29, ISBN 3 406 35537 4
4. SCHIPPERGES, H: Arabische Ärzte. In: Klassiker der Medizin 1. (D.v. Engelhardt, F. Hartmann –ed.), München: Oscar Beck, 1991, s. 30-43, ISBN 3 406 35537 4
5. SCHOTT, H. et al.: Kronika medicíny. Bratislava : Fortuna Print, 1994, 648 s. ISBN 80-7153-081-6
6. Regiment zdraví. Regimen sanitatis salernitanum. Praha: Avicenum, 1980, s. 239, ISBN 08-020-82
7. ECKART, W.U.: Bernardino Ramazzini. In: Klassiker der Medizin 1. (D.v. Engelhardt, F. Hartmann –ed.), München: Oscar Beck, 1991, s. 173-189, ISBN 3 406 35537 4
8. SEIDLER, E.: JohannPeter Frank. In: Klassiker der Medizin 1. (D.v. Engelhardt, F. Hartmann –ed.), München: Oscar Beck, 1991, s. 291-308, ISBN 3 406 35537 4
9. LÜCKE, M.H.: Edward Jenner. In: Klassiker der Medizin 1. (D.v. Engelhardt, F. Hartmann –ed.), München: Oscar Beck, 1991, s. 309-327, ISBN 3 406 35537 4
10. FALISOVÁ, A.: Zdravotníctvo na Slovensku v medzivojnovom období. Bratislava: VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1999, 204 s.
11. ROVNÝ, I.: Ochrana a podpora zdravia, retrospektíva a perspektíva. Bratislava: ŠFZÚ SR, BA, 2002, 96 s.
12. MANN, G.: Rudolf Virchow. In: Klassiker der Medizin 2. (D.v. Engelhardt, F. Hartmann –ed.), München: Oscar Beck, 1991, s. 203-215, ISBN 3 406 35537 4
13. BADALÍK, L., HEGYI, L., RUSNÁKOVÁ, V., ŠAJTER, V., TÓTH, K., FARKAŠOVÁ, D., ŠAŠINKA, M.: Škola verejného zdravotníctva v Bratislave, jej história, štruktúra a činnosť. In: Aktuálne úlohy zdravotnej výchovy v súčasnosti. Zborník príspevkov z vedeckej konferencie XXVIII. Dní Ivana Stodolu. Bratislava: Štátny zdravotný ústav SR, 2001, s.49-52, ISBN 80-7159-133-5
Adresa autora: Prof. MUDr. L.H., DrSc.
Fakulta verejného zdravotníctva SZU
833 03 Bratislava 37, Limbová 12
Súhrn
Pojem „Verejné zdravotníctvo“ sa utváral po dlhé stáročia a je spojený s vývojom názorov na zdravie a na možnosti jeho ochránenia a upevnenia. Od pôvodných primitívnych foriem liečiteľstva cez Hipokrata, Galena a Avicennu sa formovala dnešná medicína. Snaha zabrániť šíreniu infekčných chorôb viedla cez formulovanie základných pravidiel hygieny a epidemiológie až po vytvorenie týchto samostatných vedných odborov. Snaha dožiť sa vyššieho veku v zdraví a zabrániť vzniku ochorení viedla k vytvoreniu pravidiel zdravej životosprávy ako ich formulovala napríklad salernská škola, neskôr Komenský a mnohí iní. Anglickí vedci Graunt, Petty a Halley sú zakladateľmi zdravotníckej štatistiky, ktorá umožnila presnejšie poznanie zdravotného stavu obyvateľstva. Napokon v polovine 19. storočia vzniká pojem „sociálnej medicíny“, pod ktorým sa združujú poznatky o zdravotnom stave obyvateľstva. Mimoriadny význam pre formovanie odboru verejného zdravotníctva mal Virchow, ktorý podčiarkol význam sociálnych reforiem pre zdravie obyvateľstva a povinnosť spoločnosti chrániť zdravie všetkých svojich členov. Súbežne so sociálnym lekárstvom sa vyvíjala hygiena, ktorá bola v anglosaských zemiach nazývaná „Public Health“, čiže verejné zdravie. Tento termín sa začal používať okolo roku 1840 pre zdravotnícke zákonodárstvo a sanitárne opatrenia na podporu zdravia sociálne slabých vrstiev obyvateľstva.
V roku 1952 prijala komisia expertov WHO adaptovanú definíciu C.E.A. Winslowa z roku 1923: „Public Health je veda a umenie o prevencii chorôb, predlžovaní života, rozvoji telesného a duševného zdravia a o efektívnosti cestou organizovaného úsilia spoločnosti“. Táto definícia poslúžila ako základ pre definíciu, prijatú a vydanú Ministertsvom zdravotníctva SR v prvej koncepcii verejného zdravotníctva z roku 1997.
Vyššie opísaný vývoj potvrdzuje jednak zložitosť pojmu „verejné zdravotníctvo“, jednak jeho multidisciplinárny charakter s výrazným podielom sociálneho lekárstva, hygieny, epidemiológie, štatistiky, výchovy k zdraviu a podpory zdravia, ako i ďalších odborov. Mnohorakosť pohľadov umožňuje rôznosť názorov a rôznosť definícií, ale potencuje tiež jeho dynamický rozvoj ako moderného vedného odboru, vytvárajúceho nielen exaktné podklady pre formulovanie štátnej zdravotnej politiky, ale napomáhajúceho zlepšeniu zdravotného stavu populácie.
Kľúčové slová: verejné zdravotníctvo – hygiena – epidemiológia – sociálna medicína – výchova k zdraviu – Škola verejného zdravotníctva