„Prehľad dejín výchovy k zdraviu na Slovensku.“
Z. Takáčová, L. Hegyi
Z Katedry výchovy k zdraviu a medicínskej pedagogiky Fakulty verejného zdravotníctva Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave,
vedúci: prof. MUDr. Ladislav Hegyi, DrSc.
Súhrn
Zdravotná osveta, zdravotná výchova, zdravotnícka propagácia, výchova k zdraviu... tieto a mnohé iné názvy označovali fenomén, ktorý môžeme pozorovať od prvopočiatku našich dejín. Poučenia o hygiene, výžive a životospráve sa prenášali osobným príkladom, verbálne alebo v písomnej podobe po celé generácie. Pôvodne dostupné úzkemu okruhu ľudí boli vynálezom kníhtlače sprístupnené širšej verejnosti.
Zdravotno-osvetová spisba na našom území má svoje počiatky v 16. až 17. storočí. Cieľom prác so zdravovedným obsahom bolo prístupnou formou poskytnúť odborné informácie a poučenie o najdôležitejších otázkach súvisiacich so zachovaním zdravia. K tomuto druhu odbornej literatúry patrili v tomto období práce o ochrane pred morovou nákazou, neskôr pred inými epidemickými chorobami. Diela vychádzali v pôvodnom znení alebo v prekladoch. Častou témou boli rady na zachovanie zdravia a dlhého života.
Možnosť prospieť čoraz širšej verejnosti priniesli práce v jazyku zrozumiteľnom ľudu - v biblickej češtine, neskôr diela písané v národnom jazyku. Zdravotnú osvetu v 18. storočí šírili slovenskí vzdelanci predovšetkým kňazi a učitelia. Významný vplyv na rozvoj zdravotnej výchovy na našom území mali vzdelávacie centrá. Absolventi zdravovedné poznatky šírili v mieste svojho pôsobenia. Cieľom zdravotno-osvetovej literatúry v tomto období bola snaha pozdvihnúť zdravotnú úroveň obyvateľstva - poučiť o najzákladnejších pravidlách ochrany pred chorobami primeraným, zrozumiteľným a predovšetkým dosiahnuteľným spôsobom.
Existenciu a účinnosť zdravotnej výchovy môžeme popisovať len v kontexte s existenciou a pôsobením celého zdravotníctva. V dvadsiatom storočí sú nositeľmi zdravotnej výchovy predovšetkým inštitúcie. Aj za nimi sa však skrývajú ľudia - Vavro Šrobár, Ivan Stodola a mnohí iní. Bez ich nadšenia by bola výchova k zdraviu len prázdnym pojmom. Zdravotno-osvetová práca v prvej polovici 20. storočia úzko súvisí so vznikom a činnosťou 5. odboru Štátneho zdravotno-sociálneho ústavu, ktorý bol v rokoch 1950-53 odborno-metodickým centrom zdravotníckej osvety na Slovensku. Výmerom zo dňa 8. 9. 1952 bol v Prahe zriadený Výskumný ústav zdravotníckej osvety a do 31. decembra 1952 mal v Bratislave vysunuté pracovisko. Od 1. januára sa toto pracovisko stalo Výskumným ústavom zdravotníckej osvety v Bratislave – Oblastným ústavom pre Slovensko. Od roku 1966 niesol názov Ústav zdravotnej výchovy. Ústav bol napred začlenený do Národného centra podpory zdravia, ktoré sa po strate právnej subjektivity stalo súčasťou Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky. Vedeckým fórom zdravotnej výchovy je v rámci Spoločnosti sociálneho lekárstva Slovenskej lekárskej spoločnosti, jej Sekcia zdravotnej výchovy, ktorá každoročne usporadúva Dni zdravotnej výchovy, v posledných rokoch pomenované po Ivanovi Stodolovi. Programovo sú venované aktuálnym otázkam obsahu a metodiky zdravotnej výchovy. Výchovu k zdraviu zabezpečujú Odbory výchovy k zdraviu Úradov verejného zdravotníctva. Od 1.12.2002 pôsobí Katedra výchovy k zdraviu a medicínskej pedagogiky na Fakulte verejného zdravotníctva Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave. Pôsobí v oblasti pregraduálneho i postgraduálneho vzdelávania. V súčasnosti sa pripravuje nová koncepcia zdravotnej výchovy, zohľadňujúca spoločenské a politické zmeny v Slovenskej republike.
Kľúčové slová: výchova k zdraviu, osobnosti, zdravotno-osvetová literatúra, inštitúcie
Viacerí autori konštatujú, že vývoj zdravotnej výchovy prebiehal zároveň s vývojom starostlivosti o ľudské zdravie už v najstarších obdobiach života človeka. Dejiny zdravotnej výchovy preto môžeme právom považovať nielen za súčasť dejín medicíny, zdravotníctva a lekárstva, ale tiež v najširšom chápaní za integrálnu súčasť dejín ľudskej spoločnosti, jej kultivácie, odovzdávania poznatkov ďalším generáciám, za súčasť výchovy a vzdelávania dospelých v špecifickej oblasti - v zdravotnej výchove. História a vývoj zdravotnej výchovy majú vývojové etapy, ktorých periodicita zodpovedá vývinovým etapám spoločnosti, ako aj vývinu jej špecifických oblastí - na jednej strane medicínskych odborov, na druhej strane výchovy a vzdelávania.
História zdravotníckej osvety u nás je súčasťou histórie výchovy a vzdelávania dospelých. Nachádza svoje miesto v historiografických monografiách Š. Pasiara, P. Pašku (16), J. Máteja, et al. (15), J. Gallu, K. Škodu (11) a i. Užšie zamerané monografické práce a vedecké štúdie sú v tejto oblasti ojedinelé. Vznikali predovšetkým na pôde zdravotníckych inštitúcií. Patria k nim práce Ň. Červeňanskej, najmä však M. Beniaka (1). Históriou zdravotnej výchovy sa v rámci širšie koncipovaných prác z oblasti dejín medicíny a zdravotníctva zaoberali napr. J. Junas, M. Bokesová-Uherová (13), a i.
Prvopočiatky liečiteľstva možno podľa historikov datovať do obdobia zhruba spred pol milióna rokov. Predkovia človeka sa bránili proti následkom úrazov a chorobám jednoduchými opatreniami, ktoré si neuvedomovali. Išlo o inštinktívne jednoduché liečiteľstvo, väčšinou o osobnú, individuálnu ochranu. (1,13)
Homo sapiens, žijúci približne pred stotisíc rokmi už uplatňoval i niektoré účelne vykonávané liečiteľské zásahy, opierajúc sa o prírodné zdroje, rastliny, ústroje zvierat Rodilo sa prírodné racionálne liečiteľstvo, súčasne sa rozmáhalo i kultovo-magické liečiteľstvo, zjavujú sa prvý liečitelia. Až po niekoľkých tisícročiach sa formuje lekárstvo ako veda založená na skúmaní ľudského tela a podmienok zdravia. (1) Vývoj lekárstva, a v neskôr sformovaných spoločenstvách i zdravotníctva sa vo svete uberal rôzne. (1,2,13)
V starovekom i stredovekom lekárstve sa veľký význam pripisoval písomnej forme lekárskych vied, ale i rozmanitým radám a poučeniam. Vydávali sa spisy, encyklopedické diela, pravidlá správnej výživy, životosprávy a pod. Diela tohto typu poznáme z antickej Číny, Indie, Babylonskej ríše, Egypta, Grécka, Rímskej ríše a i. Pozitívne odporúčania starovekých kultúr a spoločností prežili celé generácie a postupne sa stali majetkom ďalších civilizácií. (19)
V starovekých spoločenstvách sa zdravotno-výchovné poučenia týkali predovšetkým hygieny, výživy a životosprávy. Viaceré zachované spisy majú zdravotno-výchovný charakter. Napr. známy Hippokratov spis o dietetike, v ktorom poukazuje na to, že pohodu a zdravie človeka výrazne ovplyvňuje jeho okolie, predovšetkým vzduch, voda a spôsob života. Asklepiades propagoval gymnastiku. Diokles z Euboie pripisoval význam každodennej starostlivosti o ústnu dutinu a o zuby. Najvýznamnejší antický lekár Galenos (129-199 n.l.) v diele „De sanitate tuenda“ (O nevyhnutnosti uchovávať si zdravie) o.i. zhrnul poznatky o medicíne, hygiene a správnej životospráve. Svojím súčasníkom odporúča ľahkú a výživnú stravu, pohyb na čerstvom vzduch, ranné telesné cvičenia, pravidelné kúpele a masáže. Svojím dielom ovplyvnili vývoj lekárskej vedy na niekoľko storočí. (14)
Grécky lekár Diokles z Karystu zhrnul všetky dovtedy známe pravidlá správnej životosprávy. Tieto pravidlá ostali platné i v ďalších storočiach a v zásade nestratili na aktuálnosti i dnes. Koncom 1. tisícročia nášho letopočtu vznikla v juhotalianskom meste Salerne lekárska škola, v ktorej významné miesto vo výučbe patrilo hygiene a správnej životospráve. Tu vznikla známa zdravotno-osvetová báseň „Salernské pravidlá zdravia“ (Regimen sanitatis Salernitanum), ktorú postupne preložili do mnohých jazykov. Pravidlá života vychádzali zo šiestich prírodných javov, ktoré boli známe z antických čias: vzduchu, jedenia a pitia, pohybu a pokoja, spánku a bdenia, vonkajšieho a vnútorného vylučovania, z duševných a citových stavov, ďalej tam patril aj pohlavný styk, oblečenie a bývanie. Je zaujímavé, že aj v súčasných opatreniach zdravého spôsobu života sa opierame o tieto antické javy. (1,2,19)
Pravidlá zdravia zo Salernu neboli zďaleka ojedinelé. V antickom staroveku vďaka jazyku a písmu vznikol rad poučných dielok, ktoré sa potom po stáročia tradovali nielen v liečiteľsko-medicínskych a lekárskych aktivitách, ale poučenia z nich prenikali medzi široké vrstvy obyvateľstva a jeho sociálno-spoločenské skupiny. Knihy a spisy sa prepisovali ručne, mohli byť prístupné len malému okruhu čitateľov. Zdravotno-výchovné poučenia sa preto väčšinou formovali do veršovanej podoby, aby sa ľuďom ľahšie zapamätali, ľudia sa ich učili naspamäť. (1)
Významným predstaviteľom stredovekej medicíny bol arabský učenec, filozof, prírodovedec a lekár perzského pôvodu známy pod menom Avicenna – Ali Abu Ibn Sina (980-1038 n.l.). Autor diela „Canon medicinae“, ktoré sa stalo základnou učebnicou lekárstva na vtedajších a neskorších stredovekých univerzitách (12).
Vznik a rozvoj zdravotnej výchovy v najstarších obdobiach na území súčasného Slovenska závisel od mnohých sociálno-ekonomických, kultúrnych a iných faktorov. Začiatky zdravotno-výchovného pôsobenia na našom území siahajú do obdobia, kedy vznikli podmienky na to, aby sa národ vychovával a vzdelával aj v záujme zdravia. Historický prelom vo vývoji výchovy a vzdelávania dospelých nastal príchodom solúnskych bratov a učencov Konštantína a Metoda na Veľkú Moravu. Možno sa stotožniť s historikmi, že príchod týchto dvoch mužov v roku 863 znamenal pokus o dokončenie prvej slovienskej abecedy, pretože v tom čase ešte nikto zo Slovanov nemal vlastné písmo. Po prvý raz v dejinách slovanstva vznikla škola, v ktorej sa čítalo a písalo novou slovienskou abecedou - hlaholikou. Tento významný počin nás neskôr zaradil medzi civilizované európske spoločenstvá, ktoré vedeli nové myšlienky zachytávať písmom a prostredníctvom písaného slova ich odovzdávať nasledujúcim generáciám. (1)
Pád Veľkej Moravy nadlho poznamenal náš historický vývoj. S nástupom feudálneho zriadenia sa výchovná a vzdelávacia činnosť sústreďovala v rukách kňazov, mníchov a kláštorov - cirkev tým získala monopolné postavenie v pôsobení na široké vrstvy ľudu. Výchova mala teologicko-dogmatívny charakter. (11)
Humanistické hnutie, zdôrazňujúce potrebu rozšíriť priestor pre rozvoj ľudskej osobnosti, vnieslo do výchovy a vzdelávania oživenie. Prispelo k rozvoju prírodných vied, mravných a kultúrnych hodnôt človeka. Narušilo základy cirkevného monopolu a pôsobilo protifeudálne. Filozofi-humanisti vyslovovali pokrokové myšlienky k problému človeka, jeho výchovy a vzdelanosti - G. Galilei, G. Bruno, M. Koperník, J. Kepler, R. Descartes, F. Bacon, B. Spinoza a i.
Dodržiavanie dobových hygienických zásad pri budovaní stredovekých miest a účasť obyvateľstva na ňom nasvedčuje, že ľudia dbali na rady v hospodársko-spoločenskom súžití i pri ochrane zdravia. Otázky ochrany zdravia však stáli ďaleko za otázkami hospodárskymi, sociálnymi a religióznymi. (1)
Významným podnetom v šírení zdravotno-výchovných poznatkov bolo vynájdenie kníhtlače v druhej polovici 15. storočia Pomocou nej sa šírili nielen náboženské spisy ale i diela so svetskou tematikou - učebnice. V knižnici Matice Slovenskej v Martine sa nachádza zdravovedná inkunábula z roku 1496.
Za významné dielo v oblasti zdravotnej výchovy v 16. a 17. storočí možno považovať pojednanie profesora Trnavskej univerzity M. Szentiványiho „Rozpravy z oblasti lekárskych vied a zdravovedy“. Obsahovalo poznatky o chorobách, ich liečbe, liečivých rastlinách, rady týkajúce sa zdravia, predĺženia ľudského života, poučenia o životospráve, miernosti v jedení a pití alkoholických nápojov, pohybu na čerstvom vzduchu, zachovávania osobnej hygieny a čistoty okolia (12,13).
V roku 1645 vydáva Ján Weber lekárnik v Prešove knižku „Amuletum“ - to jest zpráwa krátká a potřebná o moru, jakýchby prostředků náležitých y zdravj y nemocnj v čase moru užiwati měli, učinena od Jana Webera, apatikáře Pressowského (1). Amuletum je prvým dielom so zdravotno-výchovnou tematikou písaným v národnom jazyku. Dielo možno charakterizovať ako protimorovú príručku určenú širokým vrstvám spoločnosti. Ochorenie na mor bolo v 17. storočí vážnym zdravotníckym, politickým i ekonomickým problémom. Podľa vonkajších telesných príznakov sa nazývalo aj čierna smrť. Kniha podáva účelné rady s použitím prírodných prostriedkov, na druhej strane však uvádza aj rôzne magické odporúčania - napr. nosenie amuletov ako účinný prostriedok proti moru.
Zdravotnú výchovu v tomto období vykonávali zväčša nelekári. Už v najstarších kalendároch možno nájsť medzi v ľudovej pranostike poučenia o ochrane zdravia. Väčšinou boli písané vo veršoch, spájali sa s hospodárskymi radami. (1,2,13)
Rozvoj spoločenského života i medicíny v druhej polovici 17. storočia a v 18. storočí zapôsobil aj na postupné rozvíjanie národnej zdravotníckej, najmä zdravotno-výchovnej aktivity v celej Európe. Racionalistické tendencie prichádzali z Nemecka a Francúzska. Druhú polovicu 18. storočia a začiatok 19. storočia charakterizuje rozvoj prírodných vied, nové nazeranie na svet, spôsobené novými osvietenskými myšlienkovými prúdmi. V dejinách národov žijúcich v monarchii je toto obdobie charakterizované ako obdobie osvietenského absolutizmu, vymedzené obdobím vlády Márie Terézie (1740-1780) a Jozefa II. (1780 - 1790). Osvietenstvo prinieslo nové názory i na spoločenský význam zdravotnej ochrany. Čoraz viac sa presadzovala zásada, že štát má právo i povinnosť zasahovať do ochrany zdravia. Aj Mária Terézia vydala v roku 1770 generálny zdravotný poriadok pre celú Habsburskú monarchiu. (1)
Výrazný vplyv na rozvoj zdravotnej výchovy na Slovensku mali vysoké školy, najmä Bratislavský generálny seminár (l782-1790) a Trnavská univerzita (l635-1777) predovšetkým osvetovými aktivitami svojich pedagógov a absolventov (Anton Bernolák, Juraj Fándly, Ľudovít Štúr a i.). V druhej polovici 18. storočia ľudovýchovne orientovaní vzdelanci cítili spoluzodpovednosť za nízku vzdelanostnú úroveň slovenského ľudu, usilovali sa povzniesť kultúrnu úroveň a zlepšiť jeho životné podmienky.
V rámci rastúceho záujmu o národný spisovný jazyk uviedol Anton Bernolák (1787) prvú podobu spisovnej slovenčiny - západoslovenské nárečie používané viac ako 100 rokov v trnavskom kultúrnom centre. Bernolákovci založili v roku 1792 prvú celonárodnú kultúrnu spoločnosť - Slovenské učené Tovarišstvo. (1)
Rady a poučenia sa tak mohli šíriť nielen ústne ale aj písomnou formou. Distribúciu titulov sťažovala nízka gramotnosť obyvateľstva. Obsah zdravotno-výchovnej literatúry sa k adresátom dostával prostredníctvom tých, ktorí vedeli čítať, a ktorí sa pričinili o jeho ďalšie propagovanie a odovzdávanie v dobových, relatívne diferencovaných formách výchovy a vzdelávania dospelých („kázne“- prednášky, nedeľné školy, čitateľské krúžky, spolku miernosti).
Obdobie 40. rokov 19. storočia vynikalo mimoriadnou politickou aktivitou štúrovcov. Rok 1843 sa niesol v znamení kodifikácie spisovnej slovenčiny, ktorá vychádzala zo stredoslovenského nárečia. Podobne ako osvietenci aj štúrovská generácia vychádzala z potrieb a záujmov ľudu. Ťažisko ich osvetovej práce spočívalo predovšetkým v podporovaní protialkoholického hnutia. Zakladali nedeľné školy, na ktoré nadväzovali spolky miernosti a protialkoholické združenia. (1,2)
Prvá nedeľná škola, založená v Hornej Súči roku 1834, mala spočiatku náboženský charakter. V rokoch 1842-1848 sieť týchto škôl hustla, ich činnosť sa rozšírila a zosvetšila. Najúčinnejším prostriedkom proti všeobecne rozšírenému alkoholizmu bolo zakladanie spolkov miernosti, ktoré tvorili východisko pre širokú výchovno-vzdelávaciu prácu. Postupne sa stávali spojivom národnej inteligencie s ľudovými masami a základňou pre politické zámery štúrovcov. (1)
Prvý spolok miernosti bol založený v roku 1840 v Bobrovci. Postupne sa zakladanie spolkov rozšírilo do viacerých miest. Činnosti a propagácii spolkov pomáhala zdravotno-výchovná literatúra, beletria, protialkoholické kázne, didaktické básne a divadelné hry. K ich rozšíreniu prispievalo zakladanie knižníc a čitateľských spolkov. (1,7,12)
Slovenskí autori taktiež spisovali rady a poučenia o hygiene a životospráve. Postupne sa i u nás formovala zdravotno-výchovná literatúra. Nezastupiteľnú úlohu plnila v tomto čase zdravotná výchova v boji proti nebezpečenstvu cholery. Bola prostriedkom, ktorým osvietenskí pracovníci bojovali proti sociálnej, kultúrnej a zdravotnej biede.
Prvou zdravotno-výchovnou publikáciou v slovenskom jazyku bolo dielo Mateja Bela „Flos Medicinae“ (Kvet lekárstva) vydané v roku 1721. Ide o naše prvé vydanie veršovaného spisu so zdravotno-výchovnými radami „Salernské pravidlá zdravia“. Dielo v rozsahu 56 strán obsahuje 101 veršov a uvádza i latinský originál. (1,8,13)
Juraj Bahil v roku 1735 napísal položartovnú elégiu o fajke, spis vyšiel tlačou takmer o 100 rokov neskôr (v roku 1835) a M. Beniak (1) ho považuje za prvú zdravotno-výchovnú publikáciu proti nadmernému fajčeniu.
Dielo Hugolína Gavloviča (1712-1787) „Valaská škola – mravov stodola“ z roku 1775 je prvou knihou namierenou proti poverám, nestriedmosti v jedle, pití a obsahuje aj viaceré zdraviu prospešné rady. (1,12)
Bratislavský lekár Zachariáš Gottfried Huszty vydal v roku 1786 knihu týkajúcu sa zdravotnej polície. Osobitnú kapitolu v nej venoval teoretickému spracovaniu cieľov, úloh a organizácie zdravotnej výchovy.
Pavol Jakobei (1695-1752), povolaním kňaz v Modre, je autorom prvého slovenského protialkoholického diela: Welmi důležité pričiny“, vydaného v roku 1742.
Eliáš Marček, kňaz pôsobiaci v Hybiach, preložil z nemčiny ľudovoliečiteľské dielko „Zpráwa užitečná o žitném... květu... Mjsto wyborného a užitečného lékařstwj“ (1768).
V Skalici roku 1771 vyšla kniha Jána Tonsorisa (1721 – 1781) rodáka z Vrbového, pôsobiaceho v oravskom Istebnom, „Sana Consilia Medica aneb Zdrawá radda lékařská“, ktorá neskôr vyšla v troch vydaniach. 262 stranová kniha sa stala obľúbenou príručkou domáceho liečenia. Člení sa na state podľa chorôb jednotlivých ústrojov. Z väčšej časti je zostavená z diel nemeckých autorov, obsahuje aj niektoré originálne rady a poznámky spísané na základe vlastných skúseností autora. Prílohou je opis liečiteľského účinku a možností využitia 50 druhov liečivých rastlín. Dielo dopĺňa prepracovaný prepis Belovej Flos Medicinae v českom preklade. (1,12,14)
Najvýraznejšou postavou z rád lekárov v období osvietenstva a zároveň šíriteľom zdravotného poznania bol Ján Černej (Cherney), (1747-1824), absolvent trnavskej lekárskej fakulty, ktorý roku 1773 vydal spis „Poučenj jakž se poznati může , když se pes zběsiti má...“. Spis bol poučením obyvateľstva o ochrane pred besnotou a vyšiel v Banskej Bystrici. Roku 1778 vydal Černej preklad pôrodníckej knihy viedenského lekára R.J. Steidla „Zpráva o Kumštu Babském“. (13,16,17)
Významným prínosom pre zdravotno-výchovnú prácu bolo založenie „Hospodársko-priemyslového ústavu v Sarvaši“ roku 1779, ktoré inicioval Samuel Tešedík (1742-1820). V ústave vychovával osvetových pracovníkov - učiteľov pripravených pre školu i výchovnú prácu medzi dospelými. V ústave sa okrem iného prednášala zdravoveda a dietetika. V kázniach hovoril o konkrétnych príčinách chorôb, bojoval proti poverám. (1,9)
Na Slovensku okrem pôvodných prác vychádzali aj preklady zdravotno-výchovných diel. V Skalici roku 1788 Ján Prokopius preložil a vydal dielo švajčiarskeho autora S. A. Tissota „Zpráva pro lid obecný ve všech bydlíci, kterak by zdraví svého chrániti a v nemocech sobě pomáhati měl“. (1)
V Trnave roku 1793 vychádza významné dielo Juraja Fándlyho „Zelinkár“. Autor v ňom poskytuje rady na užívanie liečivých rastlín a zaoberá sa aj otázkami prevencie chorôb, zdravej životosprávy a boja proti alkoholizmu. Juraj Fándly (1750-1811) sa považuje za zakladateľa slovenskej osvety. (1,9)
V tomto čase sa na Slovensku objavilo niekoľko diel zameraných na dietetiku, hygienu, čistotu a životosprávu. Písali alebo prekladali ich nelekári. Tak o správnej životospráve poúčajú formou učebníc dva náboženské spisy Juraja Ribaya. „Katechyzmus o zdraví pro lid a školskou mládež“ a „Pravidlá moresnosti aneb zdvôřilosti jako i opatrnosti a zachování zdraví“ (Pešť 1795), preložené z maďarčiny.
Zo zahraničných prác v tomto období ovplyvnil zdravotnú výchovu preklad diela CH. W. Hufelanda, nemeckého lekára, ktoré preložil a v roku 1800 vo Vacove vydal Juraj Palkovič pod názvom „Kunst prodloužení života lidského“.
Roku 1813 vydal Juraj Palkovič v Banskej Bystrici dielko „Trojí poučení“ o liečení domácich zvierat.
Bohuslav Tablic (1769-1823), básnik a prekladateľ, je autorom diela: „Kratičká dietetika“ (Vacov 1819), určené najmä slovenským školám. Zdôrazňuje význam zdravia, dietetiky. Zaoberá sa otázkou hygieny, čistoty a životosprávy starších ľudí. V roku 1813 vydal príručku prvej pomoci „Lidomil poučujúci, kterak by lidé mnohým života nebezpečenstvím opatrne vyhnouti a v ně vpadlí šťastně retování býti mohli“. Kniha sumarizovala dovtedy známe poučenia, ako postupovať pri utopení, zadusení a iných nehodách a uvádza aj metódy umelého dýchania. (1)
Významným výchovno-zdravotným spisom štúrovského obdobia je úvaha J. M. Hurbana „Slovo o spolkoch miernosti a školách nedeľných“, ktorá vyšiel v roku 1846 v Banskej Bystrici.
K populárnym protialkoholickým spisom patrila divadelná hra Jána Andraščíka „Šenk pálenčený“. Pôvodinu napísanú po šarišsky v roku 1845 preložil Hurban do spisovnej slovenčiny. Dielo pútalo pozornosť vo viacerých vydaniach aj v 20. storočí. (1,7,14)
Zdravotno-výchovná literatúra a iné formy zdravotnej výchovy sa v jednotlivých obdobiach slovenského národného obrodenia zaradili medzi významné zložky kultúrno-vzdelávacích aktivít na našom území.
Monarchia prežívala krízu, ktorá v roku 1848 vyústila do revolučných udalostí. V revolučných rokoch 1848-49 definitívne zrušili poddanstvo. Feudalizmus vystriedal nový spoločenský poriadok - kapitalizmus. V čase od nástupu Bachovho absolutizmu v roku 1851 až do 60. rokov 19. storočia sa slovenský národ nedočkal realizácie žiadostí o väčšie slobody a práva. Nové politicko-národné hnutie na Slovensku začalo až po páde Bachovho absolutizmu. Čiastočné uvoľnenie politickej situácie umožnilo založiť tri slovenské gymnáziá, začalo vychádzať niekoľko slovenských časopisov. V roku 1863 bola založená Matica slovenská, reálny výsledok úsilia národovcov na Memorandovom zhromaždení v Martine v roku 1861.
Matica slovenská bola postavená na spolkovom základe, ekonomicky odkázaná na dary ľudových vrstiev a národne uvedomelej inteligencie. Mala národno-buditeľské poslanie. Napomáhala a podporovala rozvoj vedy, umenia a literatúry. Ľudovýchovnú činnosť orientovala na ľud v presvedčení, že prispeje k odstráneniu jeho biedy. Stala sa celonárodnou inštitúciou a položila základy slovenskej národnej vedy, múzejníctva, archívnictva, vydavateľskej a ľudovýchovnej činnosti. Preklenula staršie slovensko-české rozpory v otázke spisovnej reči. Stala sa symbolom národa a jeho existencie. (1)
Letopisy Matice slovenskej uverejňovali aj populárno-vedecké články so zdravotno-výchovnou tematikou. Medzi najaktívnejších prispievateľov patril banský lekár v Kremnici Gustáv Zechenter-Laskomerský (1824-1908). Jeho články (O doháni, O káve, O premene látok v tele a pod. mali skôr popularizačný než zdravotno-výchovný charakter, dôraz kládol na vplyv prostredia na zdravotný stav človeka. K šíreniu zdravotnej výchovy medzi pospolitým ľudom ďalej prispeli Daniel Lichard, Ivan Zoch, Jozef Holub, a Ferdinand Jesenský. (2)
Ivan Zoch (1843-1921) pedagóg, polyhistor, publicista, ľudovýchovný pracovník - je autorom asi 270 prác z rôznych oblastí prírodných vied, pedagogiky, telesnej výchovy i zdravotníctva. Z profesorského zboru slovenského gymnázia v Revúcej sa okrem Zocha zdravotnej výchove venovali Jozef Holub, a Ferdinand Jesenský v článkoch v dennej tlači a prednáškach.
A. H. Škultéty (1819-1892) vydal v roku 1840 verše pod názvom Básne mravoučné, Protialkoholické verše, Beda a rata.
Články so zdravotno-výchovnou tematikou boli publikované aj v matičných kalendároch. Boli to napr. články Daniela G. Licharda (1812-1882) „Dýchanie a obeh krve ľudskej“ o cholere a ochrane proti nej. Spomínaný autor uverejňoval zdravotno-výchovné aktivity aj v Malom národnom kalendári (1868 a 1869) ako aj v Slovenskom kalendári a hospodárskom časopise Obzor. V roku 1875 bola činnosť Matice slovenskej násilne ukončená. (1,12)
Situáciu v oblasti zdravotníctva na Slovensku bol charakterizoval stabilný nedostatok zdravotníckych pracovníkov. Začiatkom 50. rokov 19. storočia pôsobilo pre 2 400 000 obyvateľov 210 lekárov. Situácia sa čiastočne zlepšila vďaka 240 chirurgom - ránhojičom a asi 300 pôrodným babiciam. V 18. a 19. storočí zasiahli do liečiteľstva aj olejkári, najmä v Turci. Postupne sa v zdravotníckej starostlivosti uplatňovala nová sociálna politika. Prejavila sa vydaním zákonov o nemocenskom poistení priemyselných robotníkov v Rakúskej časti ríše v roku 1888 a v Uhorsku v roku 1891. (1,10,13,14)
Porevolučné roky sa nesú v znamení hospodárskeho rozvoja, ale i prvých kríz. Prudké zhoršenie sociálneho postavenia robotníkov sa prejavilo v hromadnej vlne vysťahovalectva. V rokoch 1871 až 1914 sa odhadom zo Slovenska vysťahovalo vyše 650 000 obyvateľov. Šírila sa tuberkulóza s vysokou úmrtnosťou, trachóm, pohlavné choroby. Napriek čiastočnému zlepšeniu hygienických pomerov a ochrany zdravia bola väčšina slovenského obyvateľstva bez lekárskej pomoci odkázaná na ľudové liečiteľstvo. (10)
V zachovaných prácach lekárov pôsobiacich v tomto čase na našom území sa objavujú úvahy o chorobách súvisiacich s prácou baníkov. Publikujú sa práce o variole, cholere, botanike, kúpeľoch a i.
Od živelne vykonávanej zdravotnej výchovy sa v tomto čase odlišuje zdravotno-výchovná činnosť dvoch banských lekárov Františka Xavera Schillingera (1812-1892) a Imricha Tótha (1844-1928). Odborné články o zdravotných a hygienických problémoch baníkov, problematike alkoholizmu a tuberkulózy publikovali doma i v zahraničí. V roku 1876 vydali v Banskej Štiavnici brožúru o prvej pomoci, ktorá načína novú etapu v slovenskej zdravotno-výchovnej spisbe. Uvedení autori chápali zdravotnú výchovu ako neoddeliteľnú súčasť lekárskej činnosti. Túto etapu charakterizuje aktívny záujem slovenských lekárov o cieľavedomé, odborné, potrebám ľudu zodpovedajúce zameranie zdravotnej výchovy.
K najaktívnejším zdravotno-výchovným publicistom lekárom patrí František Ježko (1841-1895), ktorý napísal okolo 50 popularizačných článkov.
Ján Obetko zo Skalice vydal v Budapešti brožúru „O našom najväčšom nepriateľovi“ (1916). Ružomberský lekár Jozef Burjan okrem zdravotníckych článkov v slovenských časopisoch publikoval aj dve hodnotné knižné publikácie. V roku 1906 vyšla v Martine jeho práca „Nemluvňa alebo život a opatera dieťaťa v prvých dvoch rokoch“, ktorú vydal ženský spolok Živena, v roku 1912 práca „Zdravotníctvo v rodine“. (1)
V roku 1873 vyšla v Skalici publikácia Jána Ambru „Kniha o pôrodníctve pre baby“. Roku 1878 vydali knihu Imricha Mateja Korauša „Príspevok ku otázke o príčine cholery“.
Koncom 19. a začiatkom 20. storočia do zdravotnej ľudovýchovy na Slovensku významne zasiahli skupiny zhromažďujúce sa okolo časopisu Hlas. Bol to mesačník pre literatúru, politiku a sociálne otázky, ktorý založil Pavol Blaho a Vavro Šrobár. Z Hlasistov vstúpili do národného povedomia lekári Dušan Makovický, Pavol Blaho, Albert Škarvan a Vavro Šrobár. (1,2)
Dušan Peter Makovický (1866-1921) ružomberský rodák, pôsobil ako lekár v Žiline. Stal sa prívržencom učenia a filozofie L. N. Tolstého. Podľa jeho vzoru začal vydávať knižnú edíciu “Poučné čítanie“ určenú pre ľud a „Poučnú bibliotéku“ určenú pre inteligenciu. Prekladal Tolstého pamflety proti alkoholizmu a fajčeniu, ktoré však medzi pospolitý ľud neprenikli v dostatočnej miere.
Pavol Blaho (1867-1927) rodák zo Skalice, kde pôsobil aj ako lekár. Množstvom zdravotno-výchovných prednášok a článkov prispieval k zvýšeniu kultúrneho i zdravotného uvedomenia ľudu. Vykonával systematickú osvetovú prácu. Od sporadických všeobecných zdravotno-výchovných prednášok orientovaných najmä na boj proti alkoholizmu prešiel na užšie tematizované prednášky a postupne na pravidelné týždenné zdravotno-výchovné a hospodárske porady. Najväčším prínosom je jeho osobný kontakt s dedinským ľudom.
Vavro Šrobár (1867-1950) rodák z Liskovej pri Ružomberku, pôvodne praktický lekár v Ružomberku. Tu rozvíjal národnobuditeľskú prácu aj ako publicista. Uhorské úrady ho väznili. V segedínskom žalári napísal cenné zdravotno-výchovné dielo „Ľudovú zdravovedu“, ktorá vyšla v roku 1909 v Martine.
V „Predmluve“ možno čítať: „Zdravá krv z tela slovenského národa hynie ťažkou prácou v Amerike, doma nás oslabujú nemoce, bieda a útlak. Vidiac tento neutešený stav slovenského ľudu, pred pár rokmi umienil som si pomáhať tam, kde môžem a viem, a kde je pomoc najsúrnejšia, ratovať zdravie slovenského ľudu“ (1). Kniha obsahuje zdravovedu, príručku prvej pomoci a stať o nákazlivých chorobách. V jednotlivých kapitolách autor hovorí o vzduchu, odeve a šatstve, o vode, pôde, výžive, a pokrmoch, príbytku,, osvetľovaní, pochovávaní mŕtvych, o deťoch v škole, o práci, nákazlivých chorobách, pohlavnej dospelosti, pohlavných chorobách, prvej pomoci pri úrazoch, stavoch bezvedomia, náhlych otravách.
Rozvoj zdravotnej výchovy spomalila prvá svetová vojna. Rovnako ako vysťahovalectvo, aj táto dejinná udalosť zasiahla do života krajiny nepriaznivo. V národnej, sociálnej, politickej, kultúrnej i zdravotnej oblasti sa túžby našich národov mali splniť až v novovytvorenom spoločnom štáte. (1)
Existenciu a účinnosť zdravotnej výchovy môžeme popisovať len v kontexte s existenciou a pôsobením celého zdravotníctva, s prihliadaním na konkrétne kultúrne, hospodárske a sociálne, či spoločensko-politické pomery, v ktorých naše národy žili. Z hľadiska historickej analýzy ide o obdobie predmníchovskej Československej republiky a roky druhej svetovej vojny. Tieto skutočnosti vtlačili svoju pečať i rozvoju a vykonávaniu zdravotnej výchovy. (1)
Dňa 11.11.1918 krátko po vzniku samostatného Československa vzniklo Ministerstvo verejného zdravotníctva a telesnej výchovy. Za prvého československého minister zdravotníctva bol vymenovaný slovenský politik Vavro Šrobár (1867-1950). Spomínaná inštitúcia bola zriadená zákonom č. 2/1918 Zb. a mala 4 oddelenia: Zdravotno-administratívne, protiepidemické, zdravotno-sociálne a hygienické. (2,3)
Národné zhromaždenie Československej republiky prijalo 15. apríla 1920 zákon č. 332 Zb., ktorým štát prevzal starostlivosť o výkon zdravotnej polície. Protiepidemická činnosť a čiastočne dozor nad výkonom hygienickej starostlivosti boli povinnosťou štátnych lekárov. Napriek tomu obdobie charakterizovalo nekoordinovanosť, nejednotnosť, neplánovitosť, živelné zriaďovanie nemocníc. Zdravotno-výchovná činnosť spočívala v represívnych a kontrolných opatreniach. (1,2)
Uznesenie Národného zhromaždenia zo dňa 20.1. 1920 uložilo vláde vybudovať centrálny zdravotný ústav. Od roku 1925 sa tak centrálnym zariadením verejného zdravotníctva stal Štátny zdravotný ústav ČSR v Prahe. Jeho úlohou bolo vykonávať pre štátnu zdravotnú správu odborné vedecké práce a prieskumy, potrebné pre účinné zdravotnícke opatrenia, podporovať výchovu v preventívnej medicíne a starať sa o odbornú výchovu zdravotníckeho personálu pre úlohy verejného zdravotníctva. v máji 1931 tu začalo pracovať aj oddelenie pre zdravotnú výchovu a propagáciu. (1,2,19)
Štát na seba prevzal časť osobných nákladov spojených s výkonom zdravotníckej pôsobnosti a získal mocenský vplyv na riadenie zdravotníckych vecí v obciach. Pre zdravotnú výchovu malo význam vytvorenie lekárskych fakúlt v Brne a v Bratislave. (1)
Nepriaznivý zdravotný stav obyvateľstva Slovenska, vysoký počet chorých na infekčné choroby, tuberkulózu a tzv. sociálne choroby, bol dedičstvom minulých období. Naďalej pretrvávali zastarané formy ľudovýchovnej práce, zároveň sa začínala organizovať zdravotnícka osvetová činnosť, ktorej sa venovali lekári. Nestala sa však integrálnou súčasťou práce širokého okruhu zdravotníckych pracovníkov, podstatne sa nezmenilo ani nazeranie na túto prácu. (1)
Ministerstvo verejného zdravotníctva a telesnej výchovy v prvej ČSR bolo organizované podľa vzoru rakúskych ministerstiev. Pre zdravotnú výchovu nemalo samostatné oddelenie a referenta.
Zdravotníctvo patrilo do pôsobnosti ministerstva zdravotníctva a telesnej výchovy v Prahe. Na Slovensku patrilo pod kompetenciu Ministerstva pre správu Slovenska, pri ktorom bol vytvorený zdravotnícky referát. Jeho prvým prednostom bol Ivan Hálek, ktorý svoju lekársku prax vykonával na Kysuciach a v Žiline. V knihe „Zápisky lekára“ zaujal progresívne stanovisko k podstate sociálnej biedy a zaostalosti slovenského ľudu. Bol zakladateľom vzdelávacích a osvetových spolkov, jedným z hlavných organizátorov slovenského zdravotníctva po prvej svetovej vojne a činnosti SČK. Je autorom zdravotníckych štatistík a rozborov, mnohých článkov o hygiene, alkoholizme, dojčenskej úmrtnosti, chorobnosti, zdravotníckej osvete, československej vzájomnosti, o postavení slovenského ľudu, o boji za jeho sociálne apolitické požiadavky. V roku 1937 vyšla jeho práca „Kysuce - pokus lekára o sociológiu hornatých krajov Slovenska“. (1)
V roku 1927 na Slovensku ustanovili Krajinský úrad so sídlom v Bratislave. Úlohy zdravotnej výchovy v ňom prevzalo zdravotné oddelenie na čele s lekárom, ktorý plnil aj niektoré úlohy vtedajšej zdravotníckej osvety, zameranej na boj proti poverám a predsudkom.
K popredným zdravotno-výchovným pracovníkom tohto obdobia patril Ivan Stodola (1888-1977). Pôsobil ako župný lekár, neskôr ako zdravotnícky inšpektor v Bratislave. V roku 1934 ho vymenovali za hlavného zdravotníckeho radcu a prednostu oddelenia na Krajinskom úrade. Je autorom viacerých zdravotno-výchovných publikácií napr. „Či sa dajú suchoty liečiť“ (1924), „Chráňme si zdravie“ (1925), „Aké musí byť Slovensko?“ (1925), „Pečlivosť o mládež zdravotne ohrozenú“ (1928), „Spolupráca žien pri vybudovaní sociálneho zdravotníctva na Slovensku“ (1929), „Gazda Ondrej“ (1930), „Hygiena obce“ (1937) a i. Redigoval 5 ročníkov Zdravotníckej čítanky a 3 ročníky zdravotníckeho kalendára. Časopis „Boj o zdravie“ založil a redigoval v rokoch 1926 - 1950. (2,3,10,19)
Ivan Stodola bol publikačne činný v oblasti sociálneho lekárstva. Publikoval viacero odborných prác zameraných na problematiku tuberkulózy. V januári 1940 bol poverený vedením Štátneho zdravotno-sociálneho ústavu v Bratislave, ktorý bol organizačnou základňou pre rozvíjanie preventívnej zdravotníckej práce na Slovensku. Právom ho môžeme zaradiť k popredným organizátorom zdravotníctva na Slovensku a k zakladateľom preventívneho lekárstva. Zdôrazňoval význam aktívnej spolupráce obyvateľstva na ochrane zdravia. V roku 1946 sa stal prvým docentom sociálneho lekárstva u nás. Venoval sa aj dramatickej spisbe. Stodolove hry patria ku klasickému fondu slovenskej národnej dramatiky. Roku 1967 bol menovaný národným umelcom. (1,8)
Slovenský snem zákonom č.10/1939 Zb. ustanovil založenie Štátneho zdravotno-sociálneho Ústavu na Slovensku so sídlom v Bratislave, pobočkami v Banskej Bystrici, Spišskej Novej Vsi a Piešťanoch. Slúžil pre štátnu zdravotnú správu ako vedecký, študijný a kontrolný orgán vo všetkých zdravotných otázkach. Jeho zakladateľom bol už spomínaný Ivan Stodola. Na základe zákona č. 70/1949 Zb. o Štátnom zdravotnom ústave zriadili pobočky tohto ústavu vo všetkých krajských mestách, ktoré sa neskôr stali bázou pre vznik hygienicko-epidemiologických staníc v krajských mestách. (18)
Prínosom pre zdravotnú výchovu na Slovensku bolo vytvorenie Univerzity Komenského a jej lekárskej fakulty v Bratislave v roku 1919. Profesori Univerzity Komenského založili tzv. univerzitné extenzie. Boli to prednášky univerzitných profesorov pre širokú verejnosť z rôznych vedných odborov. Prednášalo sa nielen v Bratislave ale i v iných mestách Slovenska, vo Viedni a i. V prednáškach prevládala spoločensko-vedná tematika, ale zastúpená bola aj zdravotná problematika. V prednáškovej činnosti sa angažovali profesori Kostlivý, Polák, Rúžička, Buchtala, Frankenberger a i. Bratislava sa stala centrom zdravotno-výchovných snáh. 10. 11. 1921 tu založili spolok Záchrana, ktorý za pomoci mesta získal útulok pre ženy s cieľom chrániť ich pred prostitúciou a pohlavnými chorobami. Dňa 8. 6. 1923 sa v Bratislave ustanovila spoločnosť proti pohlavným chorobám. Podnet na jej založenie podal Viktor Reinsberg, vedúci kliniky kožného lekárstva Lekárskej fakulty UK. (1,3)
Popularitu si získala kniha Jiřího Brdlíka „Naše dieťa“, ktorá vyšla v roku 1920 v Bratislave. Brdlíkom redigovaný časopis „Dieťa“ (Bratislava 1926) s článkami v slovenčine, maďarčine a nemčine verejnosť nezaujal, vychádzal necelý rok. V edícii univerzitnej extenzie vyšiel v roku 1927 prvý slovenský spis o sexuálnej výchove „Poučenie o pohlavných chorobách“, ktorý napísal Viktor Reinsberg, v roku 1928 vyšla v tejto edícii práca Boženy Kuklovej-Štúrovej „Poučenie o tuberkulóze“.
Lekári Lekárskej fakulty UK spolu s osvetovým zväzom usporiadali vyššiu ľudovú školu. Prednášali Buchtala, Chlumský, Mach. Išlo o prednášky: Vraždy otravou, ich sociálny význam a vyšetrovanie, o reumatizme, o hygiene chrupu. Prednášalo sa aj na vidieku. napr. profesor Hanák o vedeckých zásadách zdravej výživy a pod. Hoci nešlo o systematické zdravotno-výchovné pôsobenie, prednášky mali za cieľ šíriť nové vedecké poznatky lekárskych vied.
V roku 1922 usporiadal Čs. Červený kríž v Bratislave Týždeň dojčiat. Na výstavisku inštalovali výstavu o hygiene ženy a dieťaťa. Pracovníci kliník prednášali i prakticky predvádzali ošetrenie dojčiat.
V 30. rokoch prednášková činnosť profesorov Lekárskej fakulty pre verejnosť ustala a preniesla sa do rozhlasu. Zdravotno-osvetovú prácu vykonávali rôzne spolky a ustanovizne. Napr. už spomenutý spolok Záchrana, ktorý za pomoci mesta získal útulok pre ženy a chránil ich pre prostitúciou a pohlavnými chorobami. - poskytoval na hlavnej stanici v Bratislave pomoc ženám a dievčatám, o ktorých sa predpokladalo, že sú v meste bez trvalého pobytu a zamestnania. Tieto ženy prichádzali do spolku kým si nenašli vhodné zamestnanie a ubytovanie. (1,10,19)
V oblasti zdravotnej výchovy sa v celej ČSR angažoval Čs. Červený kríž (ČSČK), založený v januári 1919. Ako pomocná zložka vojenskej zdravotníckej služby dostával úlohy priamo od ministerstva národnej obrany, v jeho službách pôsobili vyškolené ošetrovateľky. Významnú úlohu zohral v boji proti epidémiám, najmä na Slovensku, pri pomoci obyvateľstvu postihnutému živelnými pohromami. Venoval sa starostlivosti o deti, pre matky zakladal kurzy o opatere dieťaťa, detské jasle a útulky, otváral poradne, ubytovne, stravovne. Zakladal a viedol ošetrovateľské kurzy, pozornosť venoval zdravotníckej propagande a zdravotnej výchove. Usporadúval prednášky, filmové predstavenia, vydával letáky, zdravotno-výchovnú literatúru, časopis Správy Červeného kríža, spolu s Maticou slovenskou časopis Slniečko. (1,19)
V rokoch pred druhou svetovou vojnou vyvíjali činnosť aj charitatívne organizácie YMCA a YWCA. Prvá združovala mladých mužov, druhá ženy. Spolková činnosť v rokoch 1938 - 1945 upadala živorili a v roku 1948 zanikli. (1,10)
V Bratislave, v priestoroch terajšej Slovenskej národnej galérie, bolo v roku 1941 vytvorené Hygienické múzeum. Múzeum usporiadalo putovné výstavy v Banskej Bystrici, Prešove, Nitre. Vydalo publikáciu „O výžive“. Nedostatočne propagovaná inštitúcia nenaplnila splnilo svoje zdravotno-výchovné poslanie, v roku 1945 bola zničená. (1,8,19)
V dejinách zdravotnej výchovy na Slovensku patrí významné miesto boju proti trachómu a tbc. Zdravotno-výchovné články o problematike prevencie strumy publikoval v časopise Boj o zdravie Evald Tománek, o prevencii tbc písal Kristián Hynek, Konštantín Čársky. (3)
Zlé zdravotné pomery a alkoholizmus boli dôsledkom nízkej životnej úrovne. Zdravotné uvedomenie v tejto situácii nemohlo mať úspech. Chýbala sieť organizátorov v územných správnych celkoch. Zdravotná výchova sa opierala o dobrovoľné organizácie a ich neškolených pracovníkov. Hlavným nedostatkom bola jej náhodilosť a neplánovitosť bez systému, vedeckej práce a kontroly. (1)
V rokoch pred druhou svetovou vojnou bola zdravotná, demografická i sociálna situácia prevažnej časti obyvateľstva vo viacerých smeroch kritická. Vysokým podielom poľnohospodárskeho obyvateľstva stálo Slovensko spolu s Poľskom, Juhosláviou a Bulharskom na jednom z posledných miest zaostávajúcich agrárnych krajín.
Tieto pomery boli tiež príčinou, že Slovensko ročne vysťahovalectvom strácalo okolo 15 tisíc ľudí, najmä mužov. To sa odrazilo v znižovaní sobášnosti, v deformovaní rodinnej štruktúry.
Zlé bytové pomery, nedostatočná výživa, nízka kultúrna úroveň obyvateľstva spolupôsobili pri vzniku chorôb, podvýživy, telesnej slabosti.
V rokoch vojny malo na zdravie obyvateľstva vplyv niekoľko faktorov. Zásobovanie sa zhoršilo pre vývoz potravín do Nemecka Zhoršila sa celková zdravotná a sociálna situácia. V severných častiach Slovenska sa šíril hlad, ľudia odchádzali do južných oblastí skupovať zrno a múku. Lekárske správy upozorňovali na podvýživu, bytové nedostatky, celkové zhoršenie zdravotného stavu.
V rokoch 1939-1945 došlo k výraznému zvýšeniu úmrtnosti na tuberkulózu. Pre nízku hygienickú a sociálnu úroveň širokých vrstiev obyvateľstva sú charakteristické vlny ochorení na brušný týfus. Medzi ďalšie závažné zdravotné problémy patril trachóm, malária, pohlavné choroby. Štátna správa i štát uplatňovali skôr represívne než výchovné opatrenia. Zdravotnej výchove sa venovalo len niekoľko zapálených jednotlivcov a už spomínané charitatívne organizácie. Štátna správa nevytvorila pre zdravotnú výchovu podmienky.
Až do skončenia vojny vychádzal na Slovensku jediný zdravotno-ľudovýchovný časopis „Boj o zdravie“. Okrem Šrobárovej zdravovedy vychádzali práce I. Stodolu a publikácie vydávané Štátnym zdravotno-sociálnym ústavom v Bratislave (Zdravotnícka čítanka a Zdravotnícke kalendáre) (1,2,3)
Po skončení vojny vzniklo na Ministerstve zdravotníctva v Prahe oddelenie zdravotníckej osvety. Neboli však prepojenie na terénne zariadenia s príslušnými ľuďmi. M. Beniak (1) tak jeho postavenie charakterizuje postavením generála bez vojska.
Zdravotno-osvetová práca v tomto období súvisí so vznikom a činnosťou 5. odboru Štátneho zdravotno-sociálneho ústavu, ktorý bol v rokoch 1950-53 odborno-metodickým centrom zdravotníckej osvety na Slovensku. Pod jeho vedením sa vydávali plagáty, letáky, organizovali sa putovné výstavy, vyrábali prvé zdravotno-výchovné filmy. Teoreticky sa jeho činnosť zameriavala na starostlivosť o matku a dieťa, hygienu vidieka, boj proti pohlavným chorobám, týfusu, chrípke a iným infekčným chorobám, a boj proti úrazom v závodoch.
Po vydaní základných zdravotníckych zákonov v rokoch 1951-52 nastáva kvantitatívny rozvoj zdravotnícko-osvetovej činnosti. Postavila sa požiadavka na vybudovanie sieti zariadení zdravotníckej osvety, aby sa rozšírila zdravotnícko-osvetová činnosť v tlači, rozhlase a vo filme, aby sa zvýšila kvalita zdravotníckej osvety a aby sa verejnosť zaktivizovala do spolupráce so zdravotníckymi pracovníkmi. Tendencie vládnych a straníckych orgánov i jednotlivých funkcionárov a pracovníkov boli motivované a ovplyvňované sovietskym zdravotníctvom a jeho osvetou, čo malo za následok negatívne dôsledky na činnosť a existenciu zdravotnej výchovy v tých rokoch u nás. (1)
Objektívne historicky však treba posúdiť aj opatrenia, ktoré u nás položili základy organizovanej zdravotnej výchovy. Vtedajšie unitárne (československé) Ministerstvo zdravotníctva obežníkom zo dňa 30. 9. 1952 vydalo smernice pre zdravotnícku osvetu.
Výmerom zo dňa 8. 9. 1952 bol v Prahe zriadený Výskumný ústav zdravotníckej osvety a do 31. decembra 1952 mal v Bratislave vysunuté pracovisko. Od 1. januára sa toto pracovisko stalo Výskumným ústavom zdravotníckej osvety v Bratislave – Oblastným ústavom pre Slovensko, ktorý bol podriadený Povereníctvu zdravotníctva. Stal sa metodickým centrom a strediskom zdravotno-výchovnej práce na Slovensku. Od roku 1966 niesol názov Ústav zdravotnej výchovy. Pomenovanie Ústavu zdravotnej výchovy sa v priebehu rokov menilo. (1) Ústav bol začlenený do Národného centra podpory zdravia, ktoré sa po strate právnej subjektivity stalo súčasťou Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky.
V januári 1952 bola vytvorená sieť krajských ústredí a okresných kabinetov zdravotníckej osvety. V septembri 1952 vznikli funkcie krajských a okresných osvetových lekárov. V roku 1960 boli z kabinetov vytvorené okresné ústredia zdravotnej výchovy. Neskôr, v roku 1966 sa transformovali na krajské a okresné oddelenia zdravotnej výchovy. V roku 1954 pre lekárov zaviedli špecializáciu v odbore zdravotnícka osveta a v roku 1956 usporiadali prvý špecializovaný kurz zdravotníckej osvety. (1)
V roku 1955 vznikol v Nitre Dom zdravotníckej osvety, ktorý sa stal neskôr vzorom budovania krajských ústredí zdravotníckej osvety.
Vedeckým fórom zdravotnej výchovy je v rámci Spoločnosti sociálneho lekárstva Slovenskej lekárskej spoločnosti, jej Sekcia zdravotnej výchovy, ktorá každoročne usporadúva Dni zdravotnej výchovy, v posledných rokoch pomenované po Ivanovi Stodolovi. Programovo sú venované aktuálnym otázkam obsahu a metodiky zdravotnej výchovy.
V rokoch 1969-1970 bola kolégiom Ministerstva zdravotníctva vypracovaná a schválená Koncepcia zdravotnej výchovy, ktorá predstavovala základný programový dokument zdravotnej výchovy u nás pre nasledujúce desaťročia (do roku 1996).
V tomto období prichádza k intenzívnemu rozvoju edično-vydavateľskej aktivity v oblasti zdravotno-výchovnej literatúry. Podieľal sa na nej Ústav zdravotnej výchovy v Bratislave, vydavateľstvo Osveta v Martine a i. Pre zdravotnú výchovu na Slovensku mali veľký význam najmä vydanie dvoch rozsiahlych diel určených širokej verejnosti: Zdravovedy, ktorá vyšla v dvoch vydaniach v roku 1949 a 1953.Vydavateľstvo Osveta v Martine vydalo v roku 1975 Zdravovedu pre rodinu. (1)
Ústav zdravotnej výchovy v kontexte historického vývoja zdravotnej výchovy na Slovensku zaujíma nezastupiteľné miesto. Počas celej svojej existencie vyvíjal plánovitú a sústavnú vedecko-výskumnú činnosť v oblasti zdravotnej osvety, orientovanú na hlbšie poznanie vzťahu zdravotného stavu a zdravotného uvedomenia obyvateľstva, na vývoj nových metód a foriem zdravotnej výchovy a na overovanie ich účinnosti. Bol predovšetkým odborno-metodickým garantom zdravotnej výchovy. Pracovníci ústavu venovali pozornosť ďalšiemu vzdelávaniu zdravotníckych pracovníkov, spolupráci s podobne zameranými inštitúciami doma i v zahraničí. (1)
Na plnení úloh zdravotnej výchovy sa podieľali Národné výbory, zo spoločenských organizácií najmä Československý Červený kríž. Zdravotná výchova sa realizovala tiež v početných miestnych a mestských kultúrno-osvetových zariadeniach, a klubových zariadeniach osvetového typu. Metodiku zdravotnej výchovy v osvetových zariadeniach garantovala celoslovenská odborná osvetová inštitúcia Osvetový ústav, od. roku 1992 Národné osvetové centrum v Bratislave.
V podmienkach súčasnej transformácie zdravotníctva na Slovensku dochádza od roku 1990 k viacerým závažným organizačným a štruktúrnym zmenám v celom zdravotníckom systéme. Výchovu k zdraviu zabezpečujú Odbory výchovy k zdraviu Úradov verejného zdravotníctva. Od 1.12.2002 pôsobí Katedra výchovy k zdraviu a medicínskej pedagogiky na Fakulte verejného zdravotníctva Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave. Pôsobí v oblasti pregraduálneho i postgraduálneho vzdelávania. V súčasnosti sa pripravuje nová koncepcia zdravotnej výchovy, zohľadňujúca spoločenské a politické zmeny v Slovenskej republike.
Nebolo v našich silách poskytnúť ucelený prierez dejinami zdravotnej výchovy na našom území. Vzhľadom na nutnosť poukázať na dejinné súvislosti, bohatosť spektra osobností kultúrno-spoločenského života to v danom rozsahu ani nie je možné. Naším zámerom bolo priblížiť čitateľovi historické korene fenoménu akým nepochybne zdravotná výchova na Slovensku je. Nemohli sme spomenúť všetky inštitúcie a predstaviteľov, z predchádzajúceho textu však možno vyčítať, že šlo o dve línie osobností - ľudí, ktorí sa jej venovali z titulu svojej profesie, ľudí, ktorí sa jej venovali vo svojom voľnom čase nad rámec pracovných povinností. Z dejín zdravotnej výchovy je zrejmé, že ju vykonávali odborníci i laici. Tieto dve kategórie spája skutočnosť, že šlo o ľudí, ktorým na nej záležalo a záleží. J.W. Goethe svojho času vyjadril myšlienku „To najlepšie, čo máme z dejín, je entuziazmus, ktorý v nás vyvolávajú.“ (6) Ostáva dúfať, že zdravotná výchova nadviaže na svoju tradíciu. Niet pochýb, potrebná je neustále.
1. BENIAK, M.: Fragmenty z dejín zdravotnej výchovy na Slovensku. Bratislava : Ústav zdravotnej výchovy, 1993, 48 s. ISBN 80-7159-030-4
2. BENIAK, M.: Sociálne lekárstvo I. Bratislava : LF UK v Bratislave, 1991, 148 s. ISBN 80-223-0410-7
3. BENIAK, M.: Zdravotné uvedomenie. Martin : Osveta, 1983, 96 s. 70-068-83
4. BOKESOVÁ-UHEROVÁ, M.: Dejiny zdravotníctva na Slovensku. Martin : Osveta, 1989, 376 s.
5. BOKESOVÁ-UHEROVÁ, M.: Zdravotníctvo na Slovensku v období feudalizmu. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1973, 362 s.
6. BREZINA, J.: Aforizmy troch tisícročí. Bratislava : Tatran, 1971, s.64. 61-089-71
7. Červeňanská, N.: Významné obdobie zdravotnej výchovy v boji proti alkoholizmu. In: Význam a účinnosť zdravotno-výchovného pôsobenia v boji proti alkoholizmu, tabakizmu a iným toxikomániám. Zborník príspevkov z vedeckej konferencie XVII. Dní zdravotnej výchovy. Bratislava : ÚZV, 1991, s. 17-21.
8. Červeňanská, N.: Zdravotná výchova mládeže v minulosti. In: Zdravotná výchova mládeže. Zborník referátov z vedeckej konferencie XIII. Dní zdravotnej výchovy. Bratislava : ÚZV, 1986, s. 49-55.
9. ČORNANIČOVÁ, R.: Historický odkaz Juraja Fándlyho a Samuela Tešedíka pre vzdelávanie dospelých. Vzdelávanie dospelých, 1997, č.3, s. 47-52 ISSN 1335-2350
10. Falisová, A.: Zdravotníctvo na Slovensku v medzivojnovom období. Bratislava : VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1999, 204 s. ISBN 80-224-0544-2
11. GALLO, J., ŠKODA, K.: Dejiny pedagogiky dospelých. Bratislava : SPN, 1986, 272 s. 87-219-86
12. Hotár, V.S., Paška, P., Perhács, J., et al.: Výchova a vzdelávanie dospelých. Andragogika. Terminologický a výkladový slovník. Bratislava : SPN, 2000, 554 s. ISBN 80-08-02814-9
13. JUNAS, J., BOKESOVÁ-UHEROVÁ, M.: Dejiny medicíny a zdravotníctva. Martin : Osveta, 1985, 568 s. 70-098-85
14. JUNAS, J.: Lekári a spoločnosť v 19. storočí na Slovensku. Martin : Osveta, 1990, 316 s. ISBN 80-217-0122-6
15. Mátej, J., et al.: Dejiny českej a slovenskej pedagogiky. Bratislava : SPN 1976, 539 s. 67-455-76
16. PASIAR, Š., Paška, P.: Osveta na Slovensku, jej vznik, počiatky a vývoj. Bratislava : Osveta, 1964, 345 s. 65-034-75
17. PASIAR, Š.: Dejiny výchovy dospelých na Slovensku. Bratislava : Obzor, 1975, 306 s. 65-062-64
18. ROVNÝ, I., et al.: Ochrana a podpora zdravia - retrospektíva a perspektíva. Bratislava : ŠFZÚ SR BA, 2002, 96 s. ISSN 1335-3179
19. SCHOTT, H. et al.: Kronika medicíny. Bratislava : Fortuna Print, 648 s. ISBN 80-7153- 081-6