Európska únia  a   verejné zdravotníctvo

Editorial

Súhrn: Autori sa v článku zameriavajú na  vznik EÚ, na hlavné inštitúcie EÚ, na jej stručný historický vývoj, na zmluvu o EÚ – Maastrichtskú zmluvu, Amsterdamskú zmluvu, Legislatívne opatrenia, Verejné zdravotníctvo, priority verejného zdravotníctva v EÚ, v SR, CDC Atlanta, SZO a program EHS na r. 2003-2008. Najčastejšími prioritami verejného zdravotníctva krajín EÚ sú environmentálne zdravie, závislosti, chronické neinfekčné ochorenia a nerovnosť v zdraví.

Kľúčové slová: EÚ, verejné zdravotníctvo, inštitúcie EÚ, Maastrichtská a  Amsterdamská zmluva

              Európa je kontinent rozmanitých tradícií a jazykov, ale aj spoločných hodnôt. Európska únia (EÚ) je spoločenstvom demokratických európskych štátov, ktoré sa zaviazali spolupracovať na dosiahnutí mieru a prosperity. Nepredstavuje štát, ktorý by mal nahradiť existujúce štáty, ale je čímsi viac, ako ktorákoľvek iná medzinárodná organizácia. Členské štáty EÚ vytvorili spoločné inštitúcie, na ktoré delegovali časť svojej suverenity, aby sa rozhodnutia o konkrétnych záležitostiach spoločného záujmu mohli demokraticky prijímať na európskej úrovni.

              Korene vzniku EÚ siahajú do rokov II. svetovej vojny. Myšlienku zjednotenia prvýkrát prezentoval 9. 5. 1950 Robert Schuman, minister zahraničných vecí Francúzska. Tento deň, ktorý  sa považuje za deň zrodu dnešnej EÚ sa každoročne oslavuje ako Deň Európy.

              V EÚ pôsobí päť hlavných inštitúcií – Európsky parlament (volený občanmi členských štátov), Rada Európy (reprezentuje vlády členských štátov), Európska komisia (výkonný orgán), Európsky súdny dvor (zabezpečuje dodržiavanie zákonov), Dvor audítorov (kontroluje riadne a zákonné spracovanie rozpočtu EÚ).

              K týmto inštitúciám sa priraďuje ďalších päť dôležitých orgánov - Hospodársky a sociálny výbor (vyjadruje názory organizovanej občianskej spoločnosti na ekonomické a sociálne záležitosti), Výbor regiónov (vyjadruje názory regionálnych a miestnych orgánov), Európska centrálna banka (zodpovedá za menovú politiku a riadenie eura), Európsky ombudsman (vybavuje sťažnosti občanov, ktoré sa týkajú nedostatkov v správe ktorejkoľvek inštitúcie, alebo orgánu EÚ), Európska investičná banka (pomáha dosahovať ciele EÚ financovaním investičných projektov).

               EÚ tvorilo na začiatku šesť štátov – Belgicko, Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Luxembursko a Holandsko. Postupne boli prijaté tieto štáty – Dánsko (1973), Írsko (1973), Veľká Británia (1973), Grécko (1981), Španielsko (1986), Portugalsko (1986), Portugalsko (1986), Rakúsko (1995), Fínsko (1995), Švédsko (1995) a v r. 2004 –  SR, ČR, Maďarsko, Poľsko, Malta, Lotyšsko, Litva, Estónsko, Slovinsko a Cyprus.

               Spočiatku sa spolupráca sústredila najmä na oblasť obchodu. V súčasnosti je už rozšírená na ďalšie oblasti, ktoré priamo ovplyvňujú každodenný život.

               V roku 1950 francúzska vláda prijala Schumanovu deklaráciu, ktorá obsahovala vypracovaný Plán na vytvorenie Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ. V r. 1957 podpísali zakladajúce štáty EÚ zmluvu v Ríme, ktorou  založili EHS a Európske atómové spoločenstvo. Zmluva zakladajúca EHS neobsahovala spoločnú politiku v oblasti zdravotníctva.

               V r. 1986 podpísali vlády členských štátov „Jednotný európsky akt“, ktorý bol európskym parlamentom ratifikovaný. Tento rozširoval a zdokonaľoval zmluvu z Ríma.                 V tejto  zmluve sa zaviazalo 12 členských štátov do 31.12.1992 vytvoriť spoločný trh s cezhraničným pohybom osôb, tovaru a služieb.

              „Jednotný európsky akt“ zahrnul do zmluvy EHS opatrenia týkajúce sa spolupráce pri ochrane zdravia pracovníkov. Tým podporil vznik štátnych výskumných programov pre túto oblasť, ako aj zavádzanie legislatívy v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.

                V r. 1990 podpísali ministri zahraničných vecí Francúzska, Nemecka a krajín Beneluxu „Dohodu o Schengene – o odstránení colných a pasových kontrol na vzájomných hraniciach a o voľnom pohybe občanov“ týchto krajín na ich území. Postupne k Dohodu              o Schengene pristúpili Taliansko, Španielsko, Portugalsko a Grécko.

               V r. 1992 bola v Maastrichte podpísaná „Zmluva o EÚ – MAASTRICHTSKÁ ZMLUVA“ (MZm), ktorá definovala zdravie ako oblasť európskej politiky. Svojimi článkami  30 a 129 vytvorila rámec pre určenie stratégií a priorít jednotnej politiky členských krajín EÚ v oblasti ochrany zdravia a prevencii ochorení. Medzi hlavné ustanovenia článku 129 MZm patria:

Ø      EÚ bude prispievať na zabezpečenie vysokej úrovne ochrany ľudského zdravia,

Ø      činnosť EÚ v oblasti ochrany zdravia bude zameraná na prevenciu chorôb,

Ø      aktivity EÚ v oblasti verejného zdravia by sa mali sústrediť osobitne na hlavné,   nebezpečenstvá, vrátane drogovej závislosti.

                 Ďalšie články MZm vzťahujúce sa k zdraviu - Čl. 39 a 43 (poľnohospodárska politika), Čl. 75c (bezpečnosť dopravy), Čl. 100a (aproximácia práva vo vzťahu k jednotnému trhu), Čl. 129 (ochrana spotrebiteľa), Čl. 130r (životné prostredie).

               V r. 1999 poskytla novú príležitosť pre zdôraznenie významu zdravia v politike             EÚ – Amsterdamská zmluva (AZm), ktorá poskytla ďalšie kompetencie spoločenstva                    v oblasti ochrany zdravia obyvateľstva. Článok 152 AZm predstavuje revidovaný článok 129 MZm, ktorý pozostáva z týchto zmien:

- vysoký stupeň ochrany ľudského zdravia je definovaný a zabezpečený vo všetkých politikách a aktivitách EÚ

- všetky aktivity EÚ smerujú k zlepšeniu zdravia verejnosti, k prevencii ochorení                       a na odstránenie rizík ohrozujúcich zdravie

- v oblasti liekovej politiky sú snahy EÚ na redukciu liekmi vyvolaných škôd na zdravie ľudí, vrátane informovanosti a prevencie 

- EÚ môže prijať opatrenia zabezpečujúce vysoký štandard kvality a bezpečnosti orgánov                a inštitúcii ľudského pôvodu, krvi, krvných derivátov

- EÚ môže prijať opatrenia v oblasti veterinárnej a fytosanitárnej, ak pôjde o ochranu zdravia verejnosti

- všetky zámery spoločenstva sa realizujú bez harmonizácie legislatívy členských krajín.

               Hlavným rozhodovacím orgánom je Rada EÚ, ktorá prijíma legislatívne opatrenia štvorakého druhu  - Nariadenia (majú všeobecnú platnosť, pre adresátov sú záväzné), Direktívy = smernice (sú záväzné pre všetky členské štáty, ktoré na rozdiel od nariadení majú možnosť si zvoliť spôsoby a metódy ich realizácie), Rozhodnutia (sú reakciou na konkrétne príklady, sú adresované jednému alebo viacerým členským krajinám, alebo jednotlivcom v členských krajinách), Odporúčania - názory, memorandá (nemajú záväzný charakter).

               Iniciatívnym , výkonným a správnym orgánom EÚ je EK, ktorá je povinná dozerať na plnenie základných zmlúv ES, na realizáciu nariadení a direktív vydaných Radou a pri presadzovaní týchto úloh sa môže obrátiť na Súdny dvor.

               Verejné zdravotníctvo je veda a umenie zlepšovať zdravie komunity s pomocou zdravotnej výchovy, podpory zdravia, výskumu a stratégií prevencie ochorení. Je to poznanie, aplikácia multidisciplinárnych populačne založených metód výskumu, výučby, realizácie zahrňujúc rôzne akademické disciplíny. Je to veda a umenie predchádzať chorobám, predlžovať život a podporovať zdravie cestou organizovaného úsilia spoločnosti. Je to organizačný a riadiaci systém, ktorý sa snaží komplexne, konzistentne, kompetentne a efektívne o zlepšovanie zdravotného stavu obyvateľstva pomocou podpory a rozvoja zdravia, ochranou zdravia a prevenciou pred ochoreniami.

               Vo všeobecnosti všetky vyspelé krajiny majú zabezpečenú starostlivosť o podporu, ochranu a rozvoj zdravia obyvateľstva. Legislatívne zabezpečenie sa v krajinách EÚ zjednocuje inštitucionálne, ale administratívne sú obrovské rozdiely z hľadiska začlenenia do rôznych rezortov v špecifických oblastiach, napr. verejné zdravotníctvo väčšinou pod rezortom zdravotníctva, environmentálne zdravotné služby ako súčasť verejného zdravotníctva pod rezortom životného prostredia, ochrana zdravia pri práci pod rezortom práce, sociálnych vecí a rodiny event. pod rezortom zdravotníctva (Fínsko, Taliansko), ochrana potravín patrí do viacerých rezortov najmä poľnohospodárstva, obchodu, ale v poslednej dobe aj zdravotníctva s tendenciou zvyšovania kompetencií rezortu zdravotníctva (najmä po BSE a dioxínovej afére - V. Británia, USA).

                Priority vo verejnom zdravotníctve v krajinách EÚ sa líšia podľa krajín. Dve najčastejšie citované priority vybraných krajín EÚ možno znázorniť v tomto prehľade:

V. BRITÁNIA                 - nerovnosť v zdraví, fajčenie

FÍNSKO                        - ilegálne narkotické drogy, alkohol

DÁNSKO                      - environmentálne zdravie, fajčenie

NEMECKO                   - starnutie a zdravie, nerovnosť v zdraví

ÍRSKO                                      - infekčné choroby, fajčenie

PORTUGALSKO         - infekčné choroby, závislosti

HOLANDSKO              - životný štýl, vrátane závislostí (drogy, tabak, alkohol),  

                                        chronické ochorenia

ŠVÉDSKO                    - starnutie, nerovnosť v zdraví

GRÉCKO                     - dopravné úrazy, drogy

FRANCÚZSKO            - zdravotné dôsledky environmentálnych poškodení, nárast 

                                        nerovností v zdraví

Z uvedeného prehľadu vyplýva, že najčastejšími prioritami verejného zdravotníctva krajín EÚ sú:

-          environmentálne zdravie,

-          závislosti,

-          chronické neinfekčné ochorenia,

-          nerovnosť v zdraví.

               Na základe poznatkov z vybraných krajín EÚ možno konštatovať, že neexituje ani vo svete, ani v Európe jednotný model verejného zdravotníctva. Pomerne často diskutovanou témou je obsahové zameranie činnosti verejného zdravotníctva. Základnými úlohami verejného zdravotníctva sú:

• prevencia a surveillance ochorení,
• kontinuálne sledovanie zdravotného stavu,
• podpora zdravia,
• legislatíva verejného zdravotníctva,
• manažment verejného zdravotníctva,
• zdravotno – hygienické problémy komunity
• starostlivosť o rizikové osoby.

              Tieto úlohy častokrát ovplyvňuje mnoho faktorov ako napr.: historický vývoj danej krajiny, finančné prostriedky vynakladané na verejné zdravotníctvo, materiálne a personálne vybavenie inštitúcii verejného zdravotníctva, ekonomická situácia danej krajiny, úroveň                   a kvalita legislatívy.

              Priority verejného zdravotníctva v SR sú environmentálne zdravie, neinfekčné hromadne sa vyskytujúce ochorenia, závislosti a postupne sa k ním priraďuje nárast nerovností  v zdraví a dostupnosť zdravotnej starostlivosti. Verejné zdravotníctvo možno komparovať  s modelom verejného zdravotníctva SZO a  USA – Center for Disease Control and Prevention, Atlanta.

POROVNANIE ÚLOH VEREJNÉHO ZDRAVOTNÍCTVA RIEŠENÝCH KRAJINAMI  EÚ (MODEL SZO) S MODELOM CDC A ÚLOHAMI VEREJNÉHO ZDRAVOTNÍCTVA SR

               Ďalším významným dokumentom týkajúcim sa verejného zdravotníctva je direktíva EP a Rady Európy č. 1786/2002/EC z 23.9.2002 – Program verejného zdravotníctva EHS na roky 2003 – 2008, z ktorého vyplývajú povinnosti:

1. Zabezpečiť informovanie verejnosti o stave a vývojových trendoch zdravotného stavu obyvateľstva
2. Zabezpečiť informovanie verejnosti  o rizikových faktoroch ovplyvňujúcich zdravie
3. Zabezpečiť v praxi rýchly výstražný systém v prípadoch akútneho ohrozenia zdravia.

              Tieto úlohy, ale aj úlohy pre verejné zdravotníctvo odporúčané Svetovou zdravotníckou organizáciou slovenské verejné zdravotníctvo vo veľkej miere plnilo. Treba ale upozorniť na skutočnosť, že pre r. 2006 neboli vyhlásené úlohy, alebo program zdravia verejnosti pre úrady verejného zdravotníctva v SR.

Literatúra:

1. GULIŠ, G.: Perspektívy verejného zdravotníctva v 21. storočí. In: Zborník  prednášok z konferencie „Vzdelávanie, výskum a prax verejného zdravotníctva v SR“, Košice, Equilibria, 2005, ISBN 80-969224-1-6.
2. HEGYI, L., TAKÁČOVÁ, Z.: Vývoj a utváranie verejného zdravotníctva. In: Verejné zdravotníctvo, 2004, č. 2-3.
3. ROVNÝ, I.: Verejné zdravotníctvo – retrospektíva a perspektíva, habilitačná práca, TU, FZaSP, r. 2006.
4. ROVNÝ, I.: Koncepcia verejného zdravotníctva (Prednáška na seminári FVZ SZU, International Workshop Quality Improvement in Public Health Education, Bratislava, 2003).
5. ŠULCOVÁ, M., ČIŽNÁR, I., EGNEROVÁ, A., HEGYI, L., KOVÁČ, R., ROVNÝ, I., ŠAJTER, V.: Verejné zdravotníctvo - včera, dnes a zajtra. In: Lekársky obzor, roč. 13, 2004, č. 7-8, s. 311-313.
6. TÓTH, K.: Kľúčové oblasti verejného zdravotníctva a štúdium MPH, In: Eurorehab, 2001,č. 2, s. 73
7. TÓTH, K.: Právo vo verejnom zdravotníctve. In: Šulcová, M.: Verejné zdravotníctvo, Martin, Osveta, 2006 (v tlači)

Adresa autora:                    

h.doc. MUDr. Ivan ROVNÝ, PhD., MPH

Katedra environmentálneho zdravia

vedúci: h.doc. MUDr. Ivan ROVNÝ, PhD., MPH)

Fakulta verejného zdravotníctva SZU

Limbová 12

833 03  Bratislava 37

ivan.rovny@szu.sk