Medicínske PRÁVO A JEHO BUDÚCNOSŤ

 

doc. JUDr. Karol Tóth, PhD, MPH, mimoriadny profesor

 

Počas poslednej dekády 20. storočia sme sa pokúsili utvoriť a osvetliť sústavu (rámec) „medicínskeho práva“. Od založenia Svetovej asociácie pre medicínske právo (World Association for Medical Law) uplynulo približne 35 rokov – obdobie, v ktorom si toto mladé odvetvie práva napriek meniacim sa podmienkam udržiavalo svoj charakter.

Roku 2006 sa na otváracom prejave 16. svetového kongresu medicínskeho práva Svetovej Asociácie medicínskeho práva prvýkrát použil termín „Bioprávo“ („biolaw“) v snahe vysvetliť a upozorniť na istý posun v chápaní súčasného medicínskeho práva, ktorý sa medzičasom už rozoznal a identifikoval.

Prinajmenšom tri ustálené slovné spojenia a významy predurčujú nový pojem, akým je bioprávo. Ide o forenznú medicínu, medicínske právo a zdravotnícke právo.

Predovšetkým „forenzná medicína“ – produkt 19. storočia nebola súčasťou jurisdikcie. Forenzná medicína vytvorila dôležitú medicínsku disciplínu, v rámci ktorej kvalifikovaní experti ponúkali odbornú asistenciu svojim kolegom z práva pri riešení medicínskych alebo vedeckých dilem, ako vyžadovalo trestné konanie.

V prvej polovici 20. storočia sa v právnickej literatúre začína objavovať nové slovné spojenie „medicínske právo“ („medical law“). Spočiatku sa primárne zaoberalo otázkami zneužitia úradnej moci a zanedbania lekárskej starostlivosti. Postupne sa jeho záber rozšíril. Dodatočné súvislosti, ako potrat, eutanázia, transplantácia orgánov, postupne prenikli do oblasti medicínskeho práva.

Prednedávnom začali medicínsko-právnicki odborníci používať termín „zdravotnícke právo“ („health law“) namiesto „medicínskeho práva“ („medical law“). Zdravotnícke právo sa dotýka širokej skupiny profesií, realizuje ho široká škála profesionálov a zasahuje za ustanovenú lekársku a ošetrovateľskú prax a komunity. Navyše sa akceptuje, že zdravotnícke právo by malo vziať pod svoje krídla a konanie nielen pacientov a ochorenia, ale aj zdravých ľudí a verejné zdravotníctvo.

Navrhovaný nový termín „bioprávo“ pravdepodobne môže nahradiť slovné spojenie a status „zdravotníckeho práva“ („health law“) na štvrtom stupni vyššie uvedeného rozvoja. Bioprávo sa zaoberá právnymi dôsledkami týkajúcimi sa zdravia a života ľudských bytostí, inštitúcií, vrátane práv, povinností a kompetencií.

Bioprávo, ako každá iná právna oblasť, je založené a čerpá zo svojich vlastných zdrojov. Jeho najskoršia vrstva spočívala na „zmluvnom“ (contract) a „trestnom“ (torts) práve, ktoré sa utvárali a rozvíjali prostredníctvom zvyku a obyčaje počas mnohých generácií. Na rozdiel od mnohých iných oblastí práva sa pevné normatívne pravidlá biopráva neutvárali širokou verejnosťou alebo ako odpoveď na potreby a požiadavky komunity.

Relatívne malá skupina vedcov pôsobila ako katalyzátor, ktorý donútil ľudskú spoločnosť vyrovnať sa s produktmi vedeckého výskumu a formulovať normatívne odpovede prispôsobené novému prostrediu.

 

·        Prvá transplantácia srdca, ktorú vykonal Christian Barnard, donútila inštitúciu práva zaoberať sa konceptom mozgovej smrti.

·        Rozvoj transplantácie obličiek viedol k diskusiám týkajúcim sa povolenia alebo zákazu obchodovania s ľudskými orgánmi.

·        Narodenie Louse Brown (England, 1978) spustilo právne diskusie týkajúce sa oplodnenia
in vitro a náhradného materstva.

·        Medicínske „experimenty“, ktoré robili fašistickí lekári, viedli Svetovú asociáciu lekárov k formulovaniu Helsinskej deklarácie.

·        Projekt ľudského genómu vyvolal otázku legálnosti odhalenia genetickej informácie zamestnávateľom alebo agentom poisťovne.

 

Kým v predchádzajúcich obdobiach boli pretrvávajúce normy iniciované a vytvárané spoločenskými pohybmi – ekonomickými záujmami, vplyvom náboženstva, kultúrnych faktorov alebo ideológie, koncept „bioprávo“ sa aktivizoval v odpovedi na dodatočné záujmy a rôzne druhy obmedzení. Porozumenie a prijatie tohto odlíšenia je dôležité z niekoľkých dôvodov.

 

·        Sociálnu odpoveď na vedecký objav nevyhnutne umelo vytvára človek. Sociálna odpoveď môže byť neúplná vďaka tomu, že je iniciovaná nie prirodzeným vnútorným, ale vonkajším faktorom.

·        Vedecké objavy a technologické vynálezy pôsobia na spoločnosť neočakávaným a prekvapujúcim spôsobom. Môže k tomu dôjsť, pretože pochopiteľným želaním vedca je utajiť proces vedeckého objavu tak, aby ho neodcudzil, alebo nepoužil bez povolenia niekto iný. Každý vedecký objav vyžaduje náležitú normatívnu odpoveď. Prekvapujúci objav vyvoláva bezprostrednú reakciu, ktorá môže byť menej ohľaduplná a pozorná ako neskoršia dobre uvážená odpoveď, a tým spôsobuje dočasnú neprehľadnú situáciu.

·        Témy vedeckého výskumu, ich výber, ako aj úroveň a orientácia ich skúmania sú determino­vané samotnými vedcami alebo ich inštitúciami. Vládne a verejné organizácie znášajú finanč­né bremeno väčšiny vedeckého výskumu, ale nepodieľajú sa na procese rozhodovania a kompetencií vo veci výberu a určovania hraníc, cieľov a problémov.

 

Uvedomenie si uvedených odlišností je dôležité, pretože záujmy, ktoré motivujú vedecký výskum, nie sú nevyhnutne identické so záujmami spoločnosti, hoci postupne výsledky vedec­kého skúmania prinútia spoločnosť prijať ich správanie sa s relevantnými dôsledkami.

Nová oblasť medicínskeho práva nevyhnutne prijíma rozmanité oblasti ľudského života. Spoločnosť čelí komplikovaným dilemám, na ktoré odpoveď sa nenachádza vo vede a medicíne. Do úvahy je potrebné vziať morálku a filozofiu, ako aj sociologické, psychologické a ďalšie vedecké pohľady. Kvalifikované osobnosti, ktoré očakávajú formovanie nových myšlienok alebo ich aplikáciu, by mali byť vzdelávané a pripravované učiniť tak. V tom spočíva povinnosť predstaviteľov súčasného medicínskoprávneho sveta. Postaviť štruktúru a prijať postup práce, ktorý podie ku konštituovaniu medicínskeho práva zajtrajška – obdobia, ktoré by malo byť a bude celkom odlišné, nové a vzrušujúce.

Nie je možné v celom rozsahu vymedziť ciele, ktoré si vedec alebo jeho inštitúcia želajú definovať sebe samým. Človek by nemal ignorovať možnosť, že vedec môže byť motivovaný ekonomickými, politickými, ideologickými alebo inými osobnými záujmami. Vedecká sloboda a akademická voľnosť sú pozitíva hodné ochrany a podporovania. Na druhej strane je ľudská spoločnosť povinná podniknúť ochranné opatrenia voči antisociálnym dopadom alebo neetické­mu použitiu „ovocia zo stromu vedeckého poznania“.

Dynamický rozvoj vedeckých aktivít vyžadujúci normatívnu reguláciu nevyhnutne vyvoláva legislatívnu odpoveď. ¼udská spoločnosť si nemôže dovoliť dlhodobé prerušenie pravidiel vo vzťahu k rozvoju určitých zvykov, ani tolerovať dlhoročné čakanie na vytvorenie premyslených súdnych riešení.

Právna legislatíva a regulatívy by mali poskytovať obyvateľom normatívny systém, ktorý im bude schopný umožniť prijať inovácie bez sprievodného rizika sociálnej poruchy, alebo chaosu. Moderné bioprávo bude charakterizovať jeho tendencia spoliehať sa na medzinárodné a národné legislatívne základy. Výhoda odpovede legislatívneho typu pramení z relatívne pohotového utvárania normatívneho nariadenia. Nevýhoda tejto možnosti spočíva v kumulácii rizika negatív­nej politickej intervencie a v nedostatku technickej schopnosti vytvoriť plne vyčerpávajúce nariadenie. V súčasnosti nie sú právne orgány stále dostatočne pripravené a schopné realizovať a predložiť perfektný produkt. Nevyhnutnosť zdåhavej diskusie alebo tradičnej akademickej debaty sa bude odrážať v legislatíve a bude uberať z jej kvality a kvantity.

Bez ohľadu na korene biopráva žiaden zdroj normatívnej úpravy neustanovuje „biozákon“ („bio-lex“). Samotná právna norma neustanovuje biozákon. Dokonca ani série zákonov, súdnych rozhodnutí alebo akademických debát, článkov alebo kníh neustanovia bioprávo.

Objekt záujmu kvalitatívnych a kvantitatívnych ospravedlnení možno opísať z hľadiska prístupu „legislatívneho“ a „súdneho“ alebo z hľadiska „školského spôsobu myslenia“. Bioprávo ako oblasť vedy prestavuje odlišný príbeh. Vytvára systematickú poznatkovú bázu, ktorá zahàňa vedecké princípy relevantnej oblasti práva. Bioprávo sa zaoberá vyčerpávajúcim sumarizovaním zdrojov, nazerajúc na ne ako na súčasť práva. Môže obsahovať rôzne trendy, tendencie alebo pohľady, ktoré môžu byť rovnaké, alebo si môžu navzájom protirečiť, všetky však zdieľajú rovnaké prvky štruktúry, vedeckého jazyka, rozvoja a systému.

Právna oblasť „biopráva“, podobne ako ďalšie vedné oblasti, potrebuje adekvátny čas pre svoje ustanovenie a aktiváciu. Storočie, ktoré uplynulo od vzniku „medicínskeho práva“ („medical law“) je relatívne krátke obdobie. Človek sa môže odvolávať na dejiny legislatívy, alebo súdnictva, alebo dokonca na dejiny konkrétnych podsekcií zdravotníckeho práva (health law). Stále je však priskoro hovoriť o dejinách biopráva.