PhDr. Mgr. Andrej Kováč, PhD.
Dvadsiate storočie poznamenalo vývoj medicíny viac ako storočia predchádzajúce. Veľa publikácií o histórii medicíny (Makovický 1978, Dieška 1967) zdôrazňujú túto skutočnosť. Už na začiatku storočia Röntgen uverejnil výsledky svojich pokusov využiť rtg. lúče v zobrazení ľudských tkanív a na konci storočia zisťujeme najmenšie patologické zmeny v orgánoch počítačovou tomografiou či nukleárnou magnetickou rezonanciou, alebo vidíme obraz plodu v maternici v trojrozmernom ultrazvukovom zobrazení. Na začiatku storočia neschopnosť liečiť infekčné ochorenia – na konci storočia eradikované pravé kiahne na celom svete, v Európe detská obrna. Poznáme tiež celé spektrum antibiotík. Na začiatku storočia neboli známe základné krvné skupiny, a robili sa len základné chirurgické výkony, na konci storočia nie sú už žiadnou výnimočnosťou transplantácie orgánov ako srdce, pľúca, pečeň či obličky. A to stojí medicína na prahu genetickej revolúcie, ktorá zásadným spôsobom zmení diagnostické i liečebné postupy.
Všetky tieto postupy priniesol vedecko-technický pokrok. Avšak zavedenie týchto vedeckých poznatkov do medicíny je výsledkom akceptácie a aktívnej aplikácie vedeckých poznatkov lekármi do praxe. Práve tento krok – aplikácia do praxe - vyžaduje od lekárov nielen neustále štúdium poznatkov o existencii nových diagnostických či liečebných postupov, ale aj poznanie rozsiahlych štúdií o ich efektivite a benefite pre pacientov. Rodí sa nový spôsob medicínskeho myslenia Evidence-based medicine - medicína založená na dôkazoch (Gladkij, 1997, Drbal, 1993). Táto však vyžaduje vysokú vzdelanosť lekárov, aby vedeli vedecké poznatky triediť, hodnotiť a použiť v prospech každého konkrétneho pacienta. Niet sa čo čudovať, že vzťahu vedy a medicíny bola a je venovaná aj výrazná legislatívna pozornosť a poskytovanie zdravotníckej starostlivosti v súlade s aktuálnymi vedeckými poznatkami sa stalo zákonnou povinnosťou zdravotníckych pracovníkov.
Napríklad Zákon č. 170 zo dňa 21. decembra 1950 o zdravotníckych povolaniach v § 1 tento vzťah definuje takto: „Výkon zdravotníckych povolaní musí smerovať k tomu, aby zdravotná starostlivosť bola vykonávaná podľa súčasného stavu vedy, plánovito a hospodárne, aby sa tak účelné zabezpečilo právo ľudu na ochranu zdravia a plné uplatnenie zdravotníckych pracovníkov pri výstavbe socializmu“.
Vládne nariadenie č. 24 zo dňa 13. februára 1951 o lekároch uvádza v § 4 nielen povinnosť pracovať podľa súčasného stavu vedy, ale dáva aj návod, ako to dosiahnuť. Cesta k tomuto cieľu vedie cez vzdelávanie. „Aby lekári mohli dobre plniť úlohy im uložené, najmä, aby sa zabezpečilo, že úroveň ich odbornej práce bude zodpovedať súčasnému stavu vedy, zúčastnia sa na školení a výcviku, poprípade na výcviku potrebnom pre získanie osobitnej spôsobilosti v určitom odbore. Na úspešný výsledok tohto školenia alebo výcviku možno viazať ďalší výkon lekárskeho povolania vôbec alebo v určitom odbore. Školenie a výcvik lekárov vedie Ministerstvo zdravotníctva po dohode so zúčastnenými ministerstvami“.
Zákon č. 20 zo 17. marca 1966 o starostlivosti o zdravie ľudu, v § 11 obsahuje:
„(1) Štát poskytuje zdravotnícke služby svojimi zariadeniami v súlade so súčasnými poznatkami lekárskej vedy“. § 64 a § 65 tohto zákona sa venujú úlohám vedeckých inštitúcii v zdravotníctve a plne ich podriaďujú potrebám praxe.
Zákon č. 277 z 24. augusta 1994 o zdravotnej starostlivosti ukladá povinnosť poskytovať zdravotnú starostlivosť nielen zdravotníckym zariadeniam, ale aj každému zdravotníckemu pracovníkovi. § 4 tohto zákona hovorí: „Každý má právo na poskytovanie zdravotnej starostlivosti vrátane liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín na osobitné medicínske účely (ďalej len "dietetická potravina"). Zdravotnú starostlivosť poskytujú zdravotnícke zariadenia v súlade so súčasnými dostupnými poznatkami lekárskej vedy a inými biomedicínskymi vedami“.
V § 55 o právnom postavení zdravotníckeho pracovníka je zakotvená povinnosť zdravotníckeho pracovníka využívať vo svojej činnosti dostupné poznatky vedy:
„(1) Poslaním zdravotníckeho pracovníka je vykonávať zdravotnícke povolanie svedomito, statočne, s hlbokým ľudským vzťahom k človeku, v súlade s právnymi predpismi s dostupnými poznatkami v oblasti lekárskej vedy a biomedicínskych vied a s prihliadnutím na technické a vecné vybavenie zdravotníckeho zariadenia, v ktorom poskytuje zdravotnú starostlivosť“.
Zákon č. 576 z 21. októbra 2004 o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov už nehovorí vo svojom § 4 o poskytovaní zdravotnej starostlivosti v súlade so súčasnými dostupnými poznatkami lekárskej vedy:
„(1) Zdravotnú starostlivosť a služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti poskytuje poskytovateľ a zdravotnícki pracovníci za podmienok ustanovených osobitným predpisom.
(2) Zdravotná starostlivosť sa poskytuje vo vzťahu k chorobe určenej zdravotníckym pracovníkom.
(3) Zdravotná starostlivosť je poskytnutá správne, ak sa bezodkladne vykonajú všetky zdravotné výkony potrebné na určenie správnej choroby a zabezpečí sa správny preventívny postup alebo správny liečebný postup.
(4) Na poskytovanie zdravotnej starostlivosti sa vyžaduje informovaný súhlas (§ 6 ods. 4), ak v tomto zákone nie je ustanovené inak (§ 6 ods. 8).
(5) Neoddeliteľnou súčasťou poskytovania zdravotnej starostlivosti je vedenie zdravotnej dokumentácie (§ 2 ods. 6)“.
Ukazuje sa, že medicína je skutočne výrazne odkázaná na vedecký pokrok. Je ešte veľa ochorení, ktoré diagnostikuje medicína neskoro alebo vôbec, ktoré nevie liečebne ovplyvniť, alebo rieši iba následky ochorení. Objavujú sa nové ochorenia aj infekčnej povahy. Vedecké ustanovizne sú však schopné na niektoré situácie zareagovať veľmi rýchlo (napríklad zvládnutie epidémie SARSu, AIDS, Ebola a pod.) Nie sú doriešené problémy geneticky podmienených ochorení, problémy zhubných nádorov atď. Môžeme povedať, že medicína nie je iba trpným prijímateľom vedeckých poznatkov, ale aj ich iniciátorom a spolutvorcom.
Použitá literatúra:
Dieška, D., Makovický, E.: Vývoj ďalšieho vzdelávania lekárov a farmaceutov na Slovensku v rokoch 1945-1966. In: 10 rokov Inštitútu pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov v Bratislave. Bratislava : Obzor 1967. s. 9-22.
Drbal, C.: Politika pro zdraví. Praha : Škola veřejného zdravotnictví, IPVZ. 1993. 36 s.
Gladkij I.: Politika a politický proces a jejich vliv na možnosti uplatnění systémového přístupu v transformaci. Olomouc : Universita Palackého. 1997. ISBN 80-7067-753-8
Makovický, E. a kol.: Sociálne lekárstvo a organizácia zdravotníctva. Martin : Osveta. 1978. 920 s.
Vládne nariadenie č. 24 z 13. februára 1951 o lekároch.
Zákon č. 170 z 21. decembra 1950 o zdravotníckych povolaniach
Zákon č. 20 zo 17. marca 1966 o starostlivosti o zdravie ľudu
Zákon č. 277/1994 o zdravotnej starostlivosti
Zákon č. 576/2004 o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov
Adresa autora:
PhDr. Mgr. Andrej Kováč, PhD.
Katedra riadenia Fakulty verejného zdravotníctva Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave
Vedúci katedry: PhDr. Mgr. Andrej Kováč, PhD.