Sociálne podnikanie vo vzťahu k sociálnym
službám
Ing. Martina Haladová
Abstrakt
Príspevok sa venuje problematike sociálneho podnikania v nadväznosti na sociálne
služby. Sociálne služby sú odborné, obslužné alebo ďalšie činnosti alebo súbor
týchto činností, ktorých cieľom je podpora začlenenia občanov do spoločnosti,
ako aj uspokojenie sociálnych potrieb ľudí v nepriaznivej sociálnej situácii, t.
j. v sociálnej núdzi.
Vychádzajúc z našich a európskych skúseností bolo snahou vytvoriť legislatívny
rámec, ktorý podporuje rozvoj sociálnych služieb, vytvára podmienky pre zvýšenie
ich dostupnosti, efektívnosti financovania, organizácie a humanizácie. Nový
systém sociálnych služieb tak vytvára predpoklady pre fungovanie a rozvoj
podnikania v tejto oblasti. Sociálne podnikanie v súčasnosti zastáva čoraz
významnejšie miesto. V širšom zmysle možno sociálne podnikanie chápať ako
činnosť, ktorá má uspokojovať sociálne potreby prostredníctvom sociálnych
služieb.
Kľúčové slová
Sociálne služby – sociálne podnikanie – sociálny podnik – princípy sociálneho
podnikania
Úvod
V súčasnosti v poskytovaní sociálnych služieb vystupuje do popredia nový
fenomén, a to sociálne podnikanie. Rozvoj sociálneho podnikania
súvisí s rozvojom novej sociálnej politiky a ekonomiky ako reakcia na potreby
spoločnosti vo vyspelých ekonomikách (napr. rast chudoby, demografický vývoj a
pod.). Jeho hlavnou úlohou je využiť prvky trhovej ekonomiky s dôrazom na rozvoj
podnikateľskej aktivity v tejto oblasti.
Sociálne podnikanie predstavuje moderný nástroj sociálnej politiky a sociálnej
ekonomiky, zároveň novú oblasť ekonomických aktivít, pre ktoré je
charakteristické prepájanie ekonomických a sociálnych cieľov. Ide tak o nový
rozmer nekonvenčnej podnikateľskej dynamiky, ktorá je súčasne nositeľom
sociálnych inovácií a sociálneho rozvoja, ako aj novým impulzom ekonomického
rastu.
Pre sociálne podnikanie je charakteristické, že jeho podoby vychádzajú zo
sociálnej, politickej a ekonomickej histórie, ako aj tradícií jednotlivých
krajín, čím odráža národné a regionálne špecifiká. Z tohto dôvodu nie je možné
sformulovať univerzálne platnú definíciu sociálneho podnikania, ale z jeho
rôznorodých foriem je možné definovať spoločné znaky.
Sociálny podnik
V súvislosti so sociálnym podnikaním je potrebné vysvetliť kategóriu
sociálny podnik. Sociálny podnik je „subjekt, ktorý prispieva k rastu
zamestnanosti a k integrácii marginálnych a sociálnym vylúčením ohrozených
sociálnych kategórií do väčšinovej spoločnosti. Umožňuje jednotlivcom a
komunitám pracovať spoločne na obnove ich životných podmienok a prostredia a
ukazuje cesty, ako zabezpečiť verejné služby.“ (Lubelcová, 2009)
Zákon č. 330/2008 Z. z. o službách zamestnanosti definuje sociálny podnik ako
právnickú alebo fyzickú osobu, ktorá:
Sociálny podnik je sociálne zodpovedná ekonomická spoločnosť, ktorá
prostredníctvom svojej ekonomickej činnosti napĺňa sociálne ciele a posilňuje
tak sociálnu kohéziu a inklúziu. Špecifickou črtou sociálnych podnikov je
rôznorodosť jeho organizačných foriem existujúcich v rámci tretieho a
družstevného sektora (napr. občianske združenia, nadácie, verejno-prospešné,
organizácie), ako aj možnosť konkrétnemu sociálnemu poslaniu a podnikateľskému
zámeru prispôsobiť jeho právnu formu a hľadať inovatívne formy podnikateľských a
pracovných aktivít.
Za najuznávanejšieho odborníka v oblasti sociálneho podnikania je považovaný
Defourny, ktorý definuje sociálny podnik ako sociálne podnikanie. Sociálne
podnikanie je činnosť s primárne sociálnymi cieľmi, ktorej hospodárske prebytky
sú prednostne znovu investované do podnikania za rovnakým účelom alebo do
rozvoja miestnej komunity na rozdiel od potreby maximalizovať zisk pre
zainteresované skupiny či vlastníkov. (Defourny, 2004)
Definície sociálneho podnikania
Benčo vychádza pri definícii sociálneho podnikania z definície podnikania podľa
všeobecnej ekonomickej teórie. Podnikanie je činnosť, ktorú vykonáva podnikateľ
samostatne, vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť s cieľom dosiahnuť určitú
kriteriálnu funkciu. Firma je subjekt s ekonomickou samostatnosťou a právnou
subjektivitou, čo jej umožňuje podnikať, t. j. produkovať tovary a služby. Firma
nezávisle od štátu rozhoduje o tom, čo bude vyrábať (na základe dopytu a
ponuky), ako vyrábať (ako kombinovať výrobné faktory) i pre koho vyrábať. (Benčo
In: Kolektív, 2003 a Kolektív, 2004 a Obchodný zákonník)
Podstata sociálneho podnikania vychádza z poznatku, že sociálne služby sú
neoddeliteľnou súčasťou verejných služieb. Verejné služby predstavujú tú časť
služieb, ktorá nadobúda podľa ekonomickej teórie služieb podobu kolektívnych
statkov (ekonomické hľadisko) alebo netrhových statkov (inštitucionálne
hľadisko). Sú to také statky, zo spotreby ktorých nie je možné niekoho vylúčiť a
spotreba ktorých je nerivalitná. Príslušnosť statku do jednej z uvedených
kategórií je daná politickým rozhodnutím každej spoločnosti. Do kategórie
čistých trhových statkov sú zaradené tie, ktoré majú trhovú hodnotu, vznikajú na
základe konkurencie, pričom do ich produkcie štát nezasahuje (resp. zasahuje len
určením právneho rámca podnikania). Pre čisté netrhové statky je
charakteristické, že ich produkcia a realizácia je ponechaná na štát. Nemajú
priamu cenu, ale sú financované na základe daňovej ceny, t. j. prostredníctvom
zdrojov získaných zdaňovaním. Medzi netrhové a trhové statky patria zmiešané
statky, ktorých produkcia a realizácia je ovplyvňovaná tak trhovým mechanizmom,
ako aj štátnymi zásahmi.
Korimová chápe sociálne podnikanie ako „osobitný druh podnikania, ktorý je
založený prevažne na neziskovom alebo ziskovom princípe netrhových a
polotrhových vzťahov pluralitných poskytovateľov, ktorí pôsobia v oblasti
verejného záujmu.“ (Korimová, 2006)
Podľa Lubelcovej možno sociálne podnikanie definovať prostredníctvom:
a) základných ekonomických kritérií:
b) základných sociálnych kritérií:
Sociálne podnikanie alebo spoločenské podnikanie je podnikanie, ktorého
primárnym cieľom nie je zisk, ale širšie spoločenské poslanie, t. j. trvalé
riešenie sociálneho problému. Z interného i externého hľadiska pre činnosť
podnikania nie sú dôležité len merateľné výsledky účtovníctva. V sociálnom
podnikaní zohrávajú nezastupiteľnú úlohu práve tzv. mäkké veličiny, od
ktorých závisí samotný úspech podnikania. Bohužiaľ sa na ne častokrát zabúda.
Systém finančných ukazovateľov na jednej strane a sociálne pozorovateľné kvality
služieb alebo zariadení na strane sa stávajú základom stratégie, ktorá vyúsťuje
do konkrétnej realizácie zodpovedného sociálneho podnikania a napĺňania
stanovených cieľov. (Kolektív, 2004)
Realizácia sociálneho podnikania predpokladá uplatňovanie nasledovných
základných princípov:
Vychádzajúc z definícií sociálneho podnikania, sociálne služby nemusia byť
poskytované len v rámci verejného sektora. Napriek nárastu počtu subjektov i
rozsahu poskytovaných sociálnych služieb je ešte stále zapojenie neštátneho
sektora a najmä súkromného sektora nedostatočné. Základnou organizačnou formou
sociálneho podnikania by sa mali stať práve neziskové organizácie.
Sociálne podnikanie v Slovenskej republike
V oblasti sociálneho podnikania na Slovensku existujú limitujúce faktory v
oblasti lokálnych spoločenstiev, a to v ich schopnosti reagovať na existujúce
potreby a v ich podnikateľských zručnostiach. Neziskový sektor má určité
skúsenosti s inováciami, predovšetkým v oblasti sociálnych služieb a je
relatívne rozvinutý. Za potenciál je považovaný rozsah neuspokojených sociálnych
potrieb súvisiacich najmä s infraštruktúrou a kvalitou životných podmienok v
lokalitách.
Pre Slovenskú republiku predstavuje sociálne podnikanie stimul, ktorý so sebou
prináša nasledovné potenciálne efekty:
Štát by mal vytvárať vhodné podmienky pre rozvoj sociálneho podnikania, ktoré
by sa malo zamerať najmä na sociálne poradenstvo, dočasné ubytovanie, denné
stacionáre, stravovanie, opatrovateľské služby, krízové centrá, zariadenia pre
občanov spoločensky neprispôsobivých, komunitné a skupinové terapie,
sociálno-právnu ochranu a ústavnú starostlivosť.
Záver
Sociálne podnikanie je prínosom pre poskytovateľov sociálnych služieb, pretože
pre nich predstavuje podporné zdroje financovania, podporuje ich ekonomickú
nezávislosť, zabezpečuje lepšie využívanie vlastnej infraštruktúry a predstavuje
zdroj inovácií a sociálnych zmien. Je aplikovateľné v rôznych oblastiach
sociálno-ekonomického systému, najmä však v oblastí verejných služieb. Štát však
musí vytvoriť podmienky na odstránenie vlastného monopolu v poskytovaní
verejných služieb a zároveň zostať aj naďalej hlavným garantom rozvoja verejných
služieb (najmä sociálnych) prostredníctvom finančnej a kontrolnej participácie v
tomto procese. Štát by mal taktiež prostredníctvom ekonomických nástrojov
motivovať podnikateľskú sféru, jednotlivcov a neziskové organizácie k činnosti v
oblasti sociálnych služieb a k znižovaniu náročnosti na financovanie z verejných
zdrojov.
Použitá literatúra:
Adresa autora:
Ing. Martina Haladová
externá doktorandka
Katedra služieb a cestovného ruchu
Obchodná fakulta Ekonomickej univerzity v Bratislave
Dolnozemská cesta 1
852 35 Bratislava
E-mail: martina.haladova@gmail.com